Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho. Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov, ….
Aký má zmysel a cieľ vypočítavanie toľkých mien z rodokmeňa Ježiša? Medzi iným i taký, aby v očiach Židov sa potvrdila mesiášska dôstojnosť Ježiša, pretože Mesiáš mal pochádzať z Dávidovho rodu. Nám toto svedectvo nie je už také potrebné. Ale tento ľudský rodokmeň Ježiša má pre nás inú cennú hodnotu: ukazuje, že Boží Syn, Mesiáš a Spasiteľ, ktorý prichádza na svet, je jedným z nás, človekom z mäsa a krvi, podobný nám vo všetkom, okrem hriechu. Skrze svoje ľudské vtelenie Boh prestal byť len akýmsi odtrhnutým pojmom, či len vznešenou ideou; Boh sa stal skrze vtelenie Konkrétom, dostupným našim zmyslom, stal sa takou istou skutočnosťou ako môj otec, moja matka, môj brat; žil ako človek v takých istých existenčných podmienkach ako aj ja; ak je skutočným človekom – tak dokonale pozná môj život, moju prácu, moje ťažkosti a utrpenia, moje starosti a smútky, pozná ich lepšie ako ktokoľvek iný – a kvôli tomu sa mi stal bližším než ktokoľvek iný. Ba čo viac: v tej veľkej záležitosti medzi nami a Bohom – Boh, keď sa stal človekom, ak tak možno povedať, postavil sa na našu stranu a spojil sa s nami nerozlučným spôsobom. Samozrejme, prijal ako svoju základnú úlohu – doviesť človeka na vrcholy. Ale – ukazuje sa – aby človeka priviedol na vrcholy, treba najprv zostúpiť do tých nížin, v ktorých sa človek nachádza. Boží Syn to urobil – a ten fakt oživuje našu dôveru a nádej.
Zároveň tento fakt nás núti zaujať správne stanovisko voči takzvanému hriešnemu svetu. Keď pozeráme na ľudské pády, na hriechy a zločiny, ktoré nám prinášajú masovokomunikačné prostriedky, sme ochotní odsúdiť tzv. svet, alebo povznášať sa nad ním s dôrazným pohŕdaním; neveríme v dobrotu ľudí, ani v ich nápravu. Neraz tento svet označujeme ako neľudský. Ale práve: Boh sa kvôli tomu stáva ľudským, aby vstúpil do neľudského sveta. Boh sa kvôli tomu stáva ľudským, aby tento svet urobil ľudským. Ak si aj myslíme, že žijeme v neľudských podmienkach – tak ide o to, aby sme boli ľudskými v neľudských podmienkach. A naša ľudskosť sa najvýraznejšie prejaví v neľudských podmienkach. Obeta sv. liturgie to je tiež ľudské zjavenie sa Boha v neľudských podmienkach.
podľa Tadeusz Olszański CM spravoval o. Vlastimil