GRÉCKOKATOLÍCKA   CIRKEV  ZALUŽICE

Narodenie Ježiša Krista

Životný príbeh každého člo­veka sa začína narodením a končí sa smrťou. V osobe Krista to bolo opačne. Jeho smrť bola prvá a život po­sledný. Písmo ho opisuje ako „Baránka na zabitie“, kto­rým bol už od počiatku sve­ta, (pórov, l Pi l, 18 – 21) Ako hovorí Caryll House-lander: „Betlehem je vnútor­nou podstatou Kalvárie, podob­ne ako snehová vločka je vnú­tornou podstatou vesmíru.“ Pís­mo, podobne ako kresťanská tradícia, ukazuje nám jasle a kríž ako dva protipóly Spa­siteľovho života. „V osobe Bohočloveka,“ píše sv. Gregor Teológ, „Boh sa vtelil a človek zbožštil, lebo to, čo Pán neprijal na seba, to nie je uzdravené, ale to, čo sa spoji­lo Bohom, je spasené.“ Tajomstvo vtelenia Božieho Syna je základným výcho­diskom viery Cirkvi. Dôleži­tosť tajomstva vtelenia si uvedomoval aj sv. Cyril Je­ruzalemský, ktorý argumen­toval, že „ak je vtelenie Božie­ho Syna zdanlivé, potom aj spasenie človeka je zdanlivé.“ (Catech IV, 9)

Keď Siedmy všeobecný cir­kevný snem v Nicei v r. 787 nariadil úctu k ikonám Krista, Bohorodičky, anjelov a svätých, opieral sa práve o tajomstvo vteleného Slova.

Ikona Kristovho narodenia patrí medzi najbohatšie komponované ikony v sujete aj v symbolike a tak poskytuje veľa pod­netov na rozjímame. Už v 3. storočí bolo vytvorených niekoľko prác s touto tema­tikou z mramoru, slonoviny alebo na skle. V katakombách sv. Priscily môžeme vidieť „Adoráciu troch kráľov“, ktorá symbolicky vyjadruje pozvanie k prame­ňom spásy pre všetky národy. O niečo neskôr, ako bol sviatok nastolený, nechal

Konštantín pre baziliku v Betleheme vyhotoviť jedno z prvých zobrazení Kris­tovho narodenia. V 8. storočí sa na zá­pade rozšíril zvyk predvádzať rôzne scény z narodenia Pána na spôsob du­chovných hier. Kvôli mnohým neprístoj­nostiam, proti ktorým musela neskôr vystúpiť aj cirkevná autorita, sa slávenie tejto významnej udalosti trocha obme­dzilo. Až sv. Františkovi z Assisi sa po­darilo vhodne a pôsobivo osláviť narode­nie Vykupiteľa sveta počas vianočnej noci v r. 1223.

Byzantská ikona sa vo svojom vianoč­nom posolstve nápadne odlišuje od zá­padných zobrazení Vianoc z neskorého stredoveku. V strede ikony na prekrásnej červenej poduške podobnej posteli leží Božia Matka. Celá je zahalená do pur­purového plášťa – maforia, ozdobená je tromi hviezdami symbolizujúcimi jej ustavičné panenstvo. Svojím pohľadom nespočíva na Dieťati, ale hľadí na Jozefa, ktorý sedí celý skormútený. Zobrazený je v dolnom rohu ikony tak, aby pohľad Panny Márie mohol smerovať priamo k nemu. Prichádza k nemu pokušiteľ Hirkus odetý do zvieracej kože, tváriac sa, akoby bol pastierom. Čo mu hovorí? -Never, že je to Boží Syn. Ako by majes­tátny veľký Boh mohol vo svojej vzne­šenosti prijať toľkú biedu jaskyne? – Jozef pochybuje, hoci o vtelení skrze Svätého Ducha vedel od anjela, (pórov. Mt l, 20 -24)

Zobrazenie zlého pastiera charakteristic­ké pre ikony 15. – 17. storočia prinieslo možnosť viacerých výkladov. Podľa V. I. Ščepkina je tým pastierom Jakub – brat Ježiša. Krivá palica, ktorú Jakub drží v rukách – symbol lži, ako aj jeho pome­novanie, ktoré je niekedy Mneň a inoke­dy Aneň, čo môžeme preložiť ako „Nik­to“, potvrdzujú v postave pastiera pokušiteľa.

Máriin pohľad je vždy upretý tam, kde je pochybnosť. Ona vedie ľudí k viere. Na svadbe v galilejskej Kane nabáda: „ Urob­te, čo vám prikáže!“ Na tejto ikone posilňu­je vieru každého, kto k nej prichádza. Ikona svedčí o skutočnom pôrode, o sku­točnom prijatí človečenstva Božím Synom.  Z toho vyplýva, že jeho matka je Bohorodička (Teotokos), čím sa potvr­dzuje učenie Cirkvi. No podstatu a vý­znam preblahoslavenej Panny ukracujú tí, ktorí vychádzajú iba z čisto biologic­kého materstva najsvätejšej Panny. Podľa svedectva Písma je Mária Matkou več­ného Slova vo viere skrze svoje osobné „áno“. Dáva teda osobne Logosu ľudskú prirodzenosť nielen v biologickom pro­cese (čím by už v zmysle Efezského koncilu zaiste bola Matkou Božou)- ale ešte väčšmi sa stáva Matkou Božou rozhod­nutím z viery. „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ (Lk l, 45)

Červený odtieň vrchného rúcha Bohoro­dičky na ikonách znamená, že prijala do svojho života božstvo, kým spodné modré rúcho predstavuje jej ľudskosť. Typologické a symbolické vzťahy uka­zujú, že reč ikon nie je sentimentálna, ale chce odkryť hĺbku dejín, ktorá spočíva v tom, že dejiny sa vo svojej hĺbke majú stať transcendentnými. Božie narodenie je sviatkom vrcholnej lásky Boha k človeku. Hnutie tejto lásky má pôvod vo všemohúcom Otcovi, ktorý človeka zasahuje skrze činnosť Svätého Ducha. Toto hnutie je zobrazené lúčom svetla zhora, ktorý naznačuje vertikálnu os kompozície obrazu. V strede lúča bý­va zobrazená hviezda, ktorá sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Pod hviez­dou sa lúč rozvetvuje na zväzok troch lúčov. Je to trojičný teologický prvok. V dolnom rohu oproti Jozefovi je scéna kúpania dieťaťa, typická pre ikony Na­rodenia. Byzantskí ikonopisci zobrazo­vali skutočný pôrod s Pannou Máriou ležiacou na lôžku v prítomnosti dvoch pôrodných báb, z ktorých jedna umývala dieťa. V apokryfnej knihe sv. Jakuba sa spomína, že jedna z pôrodných báb, Má­ria Salome, popierala, že je možné, aby Mária porodila a zostala pannou. Ako­náhle sa dotkla Márie s úmyslom pre­svedčiť sa o tom, jej ruka zoschla. No len čo vzala dieťa na ruky, uzdravila sa. Sa­motné kúpanie dieťaťa však nie je sym­bolom očistenia, skôr predobrazom nášho krstu, v ktorom sa znovu rodíme a stávame sa deťmi Božími. Strednú časť ikony vypĺňajú z jednej stra­ny scény klaňania sa anjelov a z druhej zjavenie sa anjela pastierom a oznámenie zvesti, (pórov. Lk 2, 8 – 15) Všetko je tu iba v náznaku. Jeden alebo dvaja pastieri vedú ovce. To stačí. Nejde o zobrazenie výpravnej scény ako vo fil­me, ide o symboliku, skratkovitú reč v náznakoch, ktorá má odkryť duchovné posolstvo ikony. Evanjeliovú správu o Kristovom narodení dokresľujú traja mu­drci od Východu, ktorí sa buď ponáhľajú na koňoch, alebo sa klaňajú s prinese­nými darmi Kristovi. Ich rýchla jazda naznačená vlajúcimi plášťami upozor­ňuje: Ponáhľaj sa k Bohu, čas je krátky. Priniesli tri dary: zlato, aby si ho uctili ako kráľa, kadidlo, aby mu vzdali úctu ako Bohu a myrhu, aby si uctili jeho člo­večenstvo určené na smrť. Kolíska a kríž sú znova spojené, lebo pri oboch je prí­tomná myrha.

Pokiaľ ide o Ježišovo narodenie, v evan­jeliu sa nenachádza nijaká zmienka o jas­kyni. Objavila sa až neskôr v apokryf nej knihe sv. Jakuba. Sv. Justín, sv. Hieronym a Eusébius však tiež spomínajú skalnú jaskyňu. Syn Boží bol pozvaný, aby ako človek vstúpil do sveta zadným vchodom. Vyhnaný zo zeme narodil sa pod jej povrchom.

Na najšpinavejšom mieste na svete -v maštali – narodila sa čistota. On, ktorý o sebe povedal, že je „živým chlebom, ktorý zostúpil z neba,“ bol uložený do jasiel‘, do ktorých sa dáva krmivo. Pred stáročiami sa Židia klaňali zlatému teľaťu a Gréci oslovi. Ľudia sa im klaňali ako bohom. Teraz je tu prítomný aj vôl aj osol a skláňajú hlavu pred svojím Bohom, aby vykonali poctivú nápravu. Okolie jaskyne je na ikone dotvorené jednoducho až naivne vyjadrenými stromami, aby v obraze boli naznačené všetky stupne stvorenia, ktoré prijímajú Božieho Syna tak, ako sa spieva na večierni v predvečer Pánovho narodenia: „Každá zo stvorených bytostí ti vzdáva vďaky svojím spôsobom: Anjeli ti piesne spievajú, nebesia hviezdu posielajú, mu­drci ti dary nesú, pastieri obdivujú zá­zrak, zem ti núka jaskyňu, púšť jasle obe­tuje a my sme ti dali panenskú matku.“ Betlehem spojil nebo so zemou, Boh a člo­vek sa tu stretli a pozreli si do očí. Malo by to vôbec zmysel, keby sa čo i tisíckrát narodil v Betleheme, ak by sa nenarodil aj v človekovi? Vo vianočnom období sa pozdravujeme po­zdravom : Christos Raždajetsja ! – Kristus sa rodí! – Slavite Jeho ! Oslavujte ho! To, čo obsahuje pozdrav, dosvedčuje iko­na: Kristus sa rodí – teraz, v prítomnom čase: Rodí sa v ľudských srdciach.

Použitá literatúra: Jozef Pavlovič: Slovo a ikona, 1995; Imrich Belejkanič: Pravoslávne dogm. bohoslovie, Prešov 1995; Ful-ton J. Sheen: Život Krista, Dobrá kniha, Trnava 1998; Kres­ťanské symboly, Olomouc 1992; James Halí: Slov. námet a sym­bol ve výtv. umení, Praha 1991; Maria Giovanna Muzj: Transfi-gurazione, Miláno 1987; J. G. Bobrov: Základy ikonografie, Petrohrad 1995

 

Požehnané a milostiplné sviatky Narodenia Pána .

Christos Raždájetsja !

o. Vlastimil s rodinou

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *