GRÉCKOKATOLÍCKA   CIRKEV  ZALUŽICE

História farnosti

Obec Malé Zalužice bola gr.kat. filiálkou hažínskej farnosti od jej založenia až do  roku 1946. Gr. kat. chrám v Malých Zalužiciach sa začal stavať v roku 1923 a ukončený bol v roku 1924, v ktorom bol slávnostne posviackou zasvätený Najsvätejšej Trojici.

V r. 1946 vladyka Peter Pavol Gojdič v snahe upevniť a rozšíriť kresťansko-katolícku vieru východného obradu zriadil v Malých Zalužiciach samostatnú gr.kat. farnosť ustanovením vdp. Mikuláša Čudakyho za kaplána vo farnosti Hažín so sídlom v Malých Zalužiciach s právomocou samostatnej zložky gr.kat. farnosti v Hažíne , okr. Michalovce.

Po administratívnom protiústavnom zrušení gr.kat. cirkvi v Československu v apríli 1950 boli násilne vyvezení z fár a kláštorov tí gr.kat. kňazi, ktorí sa nezriekli vernosti rímskemu pápežovi a nepridali k Pravoslávnej cirkvi. Na stranu pravoslávnych sa nepridal ani vdp. dekan o. Mikuláš Čudaky a preto v septembri 1951 bol z M.Zalužíc násilne odstránený. Tak sa obec M.Zalužice so svojím chrámom stala filiálkou pravoslávnej farnosti Hažín, s čím spočiatku nesúhlasil ani jeden malo-zalužický gr.katolík, nakoľko do tých čias nebol ani jeden občan obce pravoslávneho vierovyznania .

Keď 10.04.1968 došlo k rehabilitácii Gr.kat. cirkvi v ČSSR a k uznaniu tejto obnovy aj  ÚV KSČS pod vedením p. Alexandra Dubčeka , a najmä po vyhlásení vládneho nariadenia z 13.06.1968, číslo 70, Zb. z. ČSSR o hospodárskom zabezpečení Gr.kat. cirkvi štátom, pokúsil sa vdp. O. Mikuláš Čudaky o návrat na svoje pôvodné pôsobisko do M. Zaužic, odkiaľ bol nezákonným spôsobom odstránený. Avšak pre odpor určitej malej skupiny ľudí z Malých Zálužic, ktorí sa po roku 1955 pridali na stranu pravosl. cirkvi a ktorí boli zámerne zavádzaní pravosl. kňazmi, vdp.o. Mikuláš Čudakykoncom roku 1968 odstúpil od prinavrátenia sa na pôvodné pôsobisko.

Po dlhých a mnohých rokovaniach na cirkevnej i štátnej úrovni o obnove Gr.kat. cirkvi v M.Zalužiciach bolo nakoniec rozhodnuté príslušnými orgánmi, že dňom 23.01.1969 zriaďuje sa v obci M.Zalužice, okr. Michalovce, samostatná Gr.kat. farnosť s filiálnými obcami : Veľlé Zalužice, Hažín, Lúčky a Čečehov okr. Michalovce. Odvtedy gr.kat. veriacich z uvedených obcí malozalužickej gr.kat. farnosti obsluhoval náboženskými úkonmi vdp. dekan o. Ján Krlička správca  gr.kat. farnosti Michalovce.

Prvým oficiálnym duchovným správcom Gr.kat.FÚ. v M. Zalužiciach okr. Michalovce sa stal misionár-redemptorista o. Ján Ďurkáň. Do tejto funkcie ho uviedol pred veriacími počas bohoslužieb ndp. ordinár prešovskej eparchje o. Ján Hirka dňa 20.07.1969 a dňa 27.07.1969 inštaláciu o. Jána Ďurkaňa za správcu gr.kat. farnosti v M.Zalužiciach slávnostne previedli vdp.okresný dekan Ján Kniežo a dekan o. Ján Krlička.

Matričné zápisy (rodné, sobášne a úmrtné) za obdobie od roku 1968 t.j. od obnovenia cirkvi do 20.07.1969 sú vedené v matrikách Gr. kat. farnosti Michalovce a od 21.07.1969 je zavedená nová matričná kniha. (doslovný prepis záznamu v úvode matričnej knihy)

Personalistika farnosti

Farnosť Zalužice bola spravovaná o. Jánom Ďurkáňom do roku 1972. V roku 1972 do roku 1975 spravoval farnosť o Ján Škoviera (vo farnosti ako jediný aj rezidoval). Od roku 1975 do roku 2000 bola farnosť iba ako farnosť ex curendo  (Hažín, Zalužice, Lúčky) spravovaná z farnosti Iňačovce o. Michalom Moskaľom  resp. v rokoch 2000 až 2004 o. Martinom Mikulom. Po rokoch (1975-2004), keď táto farnosť ex curendo bola spravovana farnosťou Iňačovce k 01.08.2004 vladyka Milan ustanovil farnosť Zalužice znova ako samostatnú farnosť a menoval aj prvého farára do tejto farnosti o. ThDr. Vlastimila BAJUŽIKA P.h.D. a k farnosti pridružil filiálne obce Hažín a Lúčky. Dňa 01.08.2004 pri slávnostnej sv. liturgii o. Vlastimila do úradu uviedol protosynkel Vladimír Tomko.

                               Zo života Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku – história a súčasnosť

                                                            „Kto stratil majetok, nestratil veľa.
Kto stratil slobodu, stratil mnoho.
Kto stratil vieru, stratil všetko.”

Za celých dvetisíc rokov sa neraz pokúšali jednotlivci aj skupiny vytrhnúť Boha z ľudského srdca. Prenasledovali veriacich, usmrcovali kňazov, rúcali chrámy. A predsa nemohli rozvrátiť Cirkev, lebo sám Kristus povedal: „a brány pekelné ju nepremôžu.” Ako to bolo s gréckokatolíckou cirkvou a jej utrpením, hovorí nasledujúca  práca. Odohrávali sa rôzne tragédie a to nielen kňazov, ale celých gréckokatolíckych rodín. Nebol by som rád, keby niekto bral tieto riadky ako vŕtanie sa v tragédii minulosti, alebo akýsi boj proti Pravoslávnej cirkvi. Chcem len napísať pravdu, pravdu o dobe, ktorá nebola všetkým priaznivá.

Pojem pravoslávny, ortodoxný

Úvodom každej práce je potrebné oboznámiť sa s pojmami, ktoré sa ocitnú v tejto práci. Prvý výraz, ktorý by som chcel vysvetliť je pojem “pravoslávny” alebo “ortodoxný.” Proti bludárom na začiatku slobody kresťanstva bolo potrebné stanoviť správne učenie viery. Stalo sa to na I. všeobecnom cirkevnom sneme v Nicei v roku 325. Od toho času cirkevní otcovia obhajovali ortodoxiu čiže pravovernosť, proti herézam.  “ORTODOXIA” je od slova “orqoV a dokein , to znamená “správne učiť” a nie od orqoV a doca, čo znamená správna sláva. Odtiaľ je aj názov pravoslávny. Teda “ortodoxný”, či “pravoverný”, bolo prívlastkom jednej cirkvi ako na východe, tak aj na západe. Až po roku 1054, na východe výrazy “ortodoxia” a “ortodoxný” začali sa používať nie ako “pravoverie” a “pravoverný”, ale ako “pravoslávie” a “pravoslávny.”

Odchod pravoslávnej cirkvi od katolicity

Na malé ozrejmenie je potrebné aspoň trochu osvetliť začiatky nepokojov medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, spočiatku medzi východom a západom. Chcem len spomenúť akési základné body, z čoho začali spory a aké bolo správanie sa pravoslávnych pri ich neúspechoch.
Do polovice 11. storočia bola kresťanská cirkev viac – menej jednotná, aj keď rozpory medzi jej východnou a západnou časťou začali už po prenesení hlavného mesta Rímskej ríše z Ríma do Konštantínopolu v roku 330. Od konca 9. storočia sa rozpory prehĺbili. V oblasti dogmatiky sa viedli vášnivé spory o spojenie Filioque. Išlo tu o rozdielnosť názorov, či Duch Svätý pochádza od Otca (ex Patre), ako to hovorilo nicejsko – carihradské vyznanie viery, alebo od Otca a Syna (ex Patre Filoque), ako to vyznával Rím. Ďalším dôvodom sváru bola otázka primátu svätého Petra apoštola a jeho následníkov – rímskych pápežov. K týmto teologickým dišputám sa pridali mocensko – záujmové spory, až v roku 1054 vyústili do rozkolu (schizmy), keď sa rímsky pápež a konštantínopolský patriarcha navzájom dali do kliatby.
Neskôr bolo viacero pokusov o obnovenie jednoty. Azda najväčší úspech sa dosiahol na Ferrarsko – florentskom koncile v rokoch 1438 – 1439. Avšak pre odpor mníšstva a veriacich východných cirkví Florentská únia (spojenie) trvala veľmi krátko. Potom rímska cirkev i východné cirkvi sa dostali do hlbokej krízy. Protestantská reformácia v 16. storočí oslabila postavenie katolíckej cirkvi. Druhý Rím – Konštantínopol (Carihrad) – centrum pravoslávneho východu – kedysi mohutný a pyšný – sa po páde byzanskej ríše (1453) nachádzal pod osmanskou nadvládou a doslova živoril. Práve vtedy sa zrodila myšlienka o Moskve ako Treťom Ríme. Mních Filofej cárovi Ivanovi III. napísal: “Pamätaj, čuj, bohabojný cár, že všetky kresťanské cárstva sa zišli v Tvojom jedinom, že dva Rímy padli a tretí stojí a štvrtý nebude, Tvoje kresťanské cárstvo sa už iným nedostane.” Doktrína o Treťom Ríme sa stala ideologickou základňou pri utváraní moskovského cárstva. Moskovská Rus prevzala byzantské dedičstvo, imperiálnu cirkev, ale Moskva nikdy nenahradila Carihrad, nestala sa Tretím Rímom.
Reformácia donútila katolícku hierarchiu hľadať východisko z krízy. Podnietila katolícku reformu, ktorej základy sa položili na Tridentskom koncile (1545- 1563). Pomery sa postupne skonsolidovali. Katolícka cirkev zastavila rast protestantského hnutia a sama prešla do protiofenzívy. Začala s nevyhnutným protireformačným ťažením s cieľom svojej obnovy. Pravoslávie podobným ozdravovacím procesom neprešlo, keďže si nepriznalo chyby a nemohlo tak ozdraviť to, čo škodilo im i ostatným. Reformačný a civilizačný vývoj sa tu oneskoroval.

 Rozdiely v náukách pravoslávnej cirkvi a katolíckej cirkvi
     Cirkev je spojená aj s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu. Veď všetci tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. S pravoslávnymi je toto spoločenstvo také hlboké, “že mu   chýba veľmi málo, aby dosiahlo plnosť, ktorá oprávňuje spoločné slávenie Pánovej Eucharistie.”
Toto vyjadrenie Pavla VI. chcem teraz doplniť o náuky, ktoré sú rozdielne medzi Katolíckou Cirkvou a Pravoslávnou Cirkvou.

Filioque

“Filioque” –  z koho vychádza Svätý Duch
“Pravoslávna cirkev učí o Svätom Duchu, že “pochádza od Otca,” opierajúc sa o slová Ježiša Krista z Jánovho evanjelia: “Keď potom príde ten Utešiteľ…Duch pravdy, ktorý  od Otca pochádza, ten bude vydávať svedectvo o mne.” (Jn 5,26), ktoré potvrdzujú správnosť učenia o “vychádzaní” Svätého Ducha. Toto učenie zachováva pravoslávna cirkev v ôsmom článku svojho vyznania viery, ktorým je neporušené nicejsko-carihradské vyznanie viery, uznávané všeobecnými cirkevnými koncilmi, ktoré rozhodli, že je neprípustné čokoľvek z vyznania viery vypúšťať, alebo k nemu niečo pridávať ”
Katolícka Cirkev, vyznáva, že Svätý Duch pochádza aj od Otca a zároveň aj od Syna. Apoštolskú vieru, pokiaľ ide o Svätého Ducha, vyznal druhý ekumenický koncil v roku 381 v Carihrade: Veríme” v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca.” Cirkev tým uznáva Otca za “prameň a pôvod celého božstva.” Večný pôvod Svätého Ducha sa však viaže na večný pôvod Syna: ” Veríme, že aj Svätý Duch, ktorý je tretia osoba v Trojici, je jeden a rovnaký Boh s Bohom Otcom i Synom, jednej podstaty a jednej prirodzenosti;…nevolá sa však iba Duchom Otca ani iba Duchom Syna, ale Duchom Otca i Syna zároveň.”  Krédo Carihradského koncilu vyznáva: “Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.”
Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal vyznanie viery v roku 381. Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna /medzi 8. až 11. storočím/ pripúšťalo v latinskej liturgii.

Nepoškvrnené Počatie Panny Márie

Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, ” bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy”. Archanjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery zvestovania svojho poslania, bolo potrebné, aby ju úplne viedla Božia milosť.
Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, bola vykúpená už od svojho počatia. Dogma o nepoškvrnenom počatí, ktorú v roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX., vyznáva, že: “preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.”
Nik nemôže namietať proti tejto dogme, že nemá odôvodnenia, lebo už Otcovia východnej tradície nazývajú  Božiu Matku “Celá svätá” (grécky Panagia) a oslavujú ju ako “Uchránenú od akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Svätým Duchom stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie.”

Odpustky            

Pravoslávna cirkev učí, že žiadny človek, aj keď bol spravodlivý a svätý, nemôže si riadnym  kresťanským životom, nábožnosťou a dobrými skutkami získať nadbytočných zásluh u Boha, aby z nich mohlo byť pridané menej nábožným alebo hriešnym ľuďom.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že: “odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia svojou mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinenia Krista a svätých.”
Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy. Cirkev tým chce kresťanovi nielen prísť na pomoc, ale ho chce aj povzbudiť, aby konal skutky nábožnosti, pokánia a lásky.

Rímsky pápež a jeho neomylnosť

Pravoslávna cirkev učí, že jedinou hlavou celej kresťanskej cirkvi je Ježiš Kristus a neuznáva žiadne viditeľné hlavy na zemi. Cirkev kresťanská je telom Krista a všetci jej členovia – i patriarchovia – sú ako kresťania len jej údmi. Tak isto učí, “v zhode s prvokresťanským učením,” že nie je na zemi človek bez hriechu, človek, ktorý by nepodliehal chybám a omylom. Všetci ľudia, teda aj biskupi a patriarchovia sa môžu mýliť, a to nielen vo veciach ľudských, ale aj vo veciach viery. Iba celá cirkev Kristova nemôže sa mýliť vo veciach viery vedená Svätým Duchom, Svätým Písmom a všeobecne platným ústnym podaním starokresťanským a ustanoveniami apoštolskými.
Katolícka Cirkev učí, že Kristus ako hlava Cirkvi má na zemi zástupcu v podobe pápeža, ktorý je jeho nástupcom aj zástupcom. Pán urobil skalou svojej Cirkvi jedine Šimona Petra, keď mu odovzdal od nej kľúče (Mt 16, 18-19), a ustanovil ho za pastiera celého stáda (Jn 21, 15-17).
Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Preto pápež je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich. Lebo rímsky pápež má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.
V ďalšej kapitole si všimneme aké množstvo majetku mala Pravoslávna cirkev a koľko veriacich sa hlásilo  počas mnohých sčítaní ľudu, aby sme lepšie pochopili o čo išlo pravoslávnym pri našej likvidácii

Porovnanie veriacich a majetkov pred rokom 1950
     Gréckokatolícka cirkev mala zachovaný svoj obrad na Východnom Slovensku už mnohé roky a počet veriacich stále rástol z roka na rok. Svedčia o tom aj záznamy s počtom gréckokatolíkov pri jednotlivých sčítaniach. V Mukačevskej eparchii bolo v roku 1806 okolo 541 963. Ukazovala sa však potreba ustanoviť nové biskupstvo. Cisár najprv v roku 1806 ustanovuje Košický vikariát so sídlom v Prešove.
22. septembra 1818 prehlasuje pápež Pius VII bulou Relata semper kanonické zriadenie prešovskej eparchie. Územie biskupstva sa rozprestieralo na šiestich úplných župách – Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostal i naďalej v mukačevskej eparchii. Na celom území bolo 193 parochií a žilo tam 149 987 veriacich.
Celkovo V Uhorsku, podľa sčítania ľudu z roku 1893 na územiach obývaných gréckokatolíkmi, rímskokatolíkmi a ortodoxnými-pravoslávnými, bolo celkom: 458 767 gréckokatolíkov a iba 157 pravoslávnych.

Úradné štatistiky zo sčítania ľudu z roku 1921, 1950, ktoré boli poslednými, kde sa ešte udávalo aj vierovyznanie.

            Gréckokatolíci :       Pravoslávni :       Počet obyvateľstva celkovo :

r.1921: 193.778-6,46%      2.879-0,09%      3.000.870

r.1950: 225.495-6,55%      7.925-0,23%      3.442.317

r.1991: 179.623-3,41%    34.264-0,65%      5.268.935

 V roku 1948 mala Prešovská eparchia 305 645 gréckokatolíkov a 301 svetských kňazov.

Pravoslávna cirkev vlastnila pred 28. aprílom  1950  len niekoľko chrámov. Svedčí o tom Schematizmus Pravoslávnej cirkvi k roku 1949. Skutočný stav pre Pravoslávnu cirkev k roku 1950 bol nasledovný:Murované chrámy : Becherov, Venécia, Vyšný Orlík, Humenné (kaštieľ), Ľutina, Olšinkov, Osadné, Prešov, Svetlice. Celkom  teda  vlastnili 9 murovaných chrámov. Drevené chrámy: Krásny Brod, Vagrinec, Hanigovce, Hrabské, Ladomírová, Medvedie, Miľpoš, Stakčín, Čertižné, Jalová, Krajné Čierne, Laborec, Rebrín, ( Je tu spomenutý aj drevený chrám v Košiciach, ale ten bol, pôvodne gréckokatolícky). Drevených chrámov bolo celkove 14. Domové modlitebne (modlitebne v domoch): Borov, Bratislava, Vyšná Jablonka, Pčolinné, Čukalovce, Dara. Celkom vlastnili 6 modlitební v domoch.Podľa Schematizmu gréckokatolíckej cirkvi na rok 1948 vlastnila Gréckokatolícka cirkev 386 murovaných chrámov, 29 drevených a 1 modlitebňu. Pred zrušením Únie v roku 1950, gréckokatolícka diecéza na Slovensku mala 247 farností a prešovská pravoslávna eparchia 21.


Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v okolitých štátoch

Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu nebola dielom náhody.  Bolo to abecedou marxizmu, ktorá hovorila, že proti náboženstvu treba bojovať. Cirkev bola prenasledovaná vo všetkých krajinách, kde zavládol komunistický režim. Z príkladov, ako prebehla likvidácia únií v susedných krajinách vidíme, že sa sledovala akoby jedna modelová situácia, podľa ktorej sa uskutočňovali “dobrovoľné” a “spontánne” návraty gréckokatolíkov do pravoslávia. Môžeme si to všimnúť aj v neskôr prijatom Manifeste z 28.4.1950, kde sa spomína obroda celého ľudstva.  Svoj podiel na likvidácií únií však nemali len štátne režimy, nebola to len čisto politická záležitosť, ale, žiaľ, pričinila sa o to i samotná pravoslávna cirkev. Oslavy 500. Výročia autokefality ruskej pravoslávnej cirkvi sa konali 9.-17. júla 1948 v Moskve. Boli to veľkolepé oslavy spojené s poradami. Vyplývajú z nich pre nás nasledujúce poznatky, ktoré hovoria o neláske voči katolíckej cirkvi. Najkompetentnejší orgán pravoslávnych cirkví sa slávnostne a verejne osvedčil proti katolíckej Cirkvi s osobitným dôrazom na cirkev gréckokatolícku. Rokovanie na podujatí 1948 potvrdilo, že tieto tendencie sa presadzujú už od konca vojny, – čím akoby dodatočne schválilo všetky kroky a opatrenia, ktoré sa v tom smere dovtedy urobili. Ba priamo vyzvalo všetkých činiteľov, aby v akcii pokračovali. Ukázalo sa, že sa tým plnia plány mocensko-politických orgánov. Treba dodať, že celý charakter podujatia týmto činiteľom v jednotlivých krajinách pravoslávnu cirkev odporúčal, kým cirkev katolícku, ale najmä gréckokatolícku, označil za nežiadúcu. V  každom prípade platí všeobecné konštatovanie, že moskovské oslavy a porady “ležia” na ceste, ktorá doviedla k aprílu – máju 1950.
Teraz si v podkapitolách pozrieme ako boli likvidovaní gréckokatolíci na Ukrajine, v Rumunsku a na Zakarpatskej Ukrajine. Bude zjavné, že prototyp týchto likvidácií sa neskôr použil aj v Československu.

Ukrajina
     Druhá svetová vojna a prvé povojnové roky priniesli gréckokotolíckej cirkvi na Ukrajine ťažké, osudové rany. Keď v septembri 1939 obsadili Sovieti západnú Ukrajinu, hneď začali prenasledovať katolíkov, ale zvlásť gréckokatolíkov (uniatov). Arcibiskupa latinského obradu z Ľvova poslali do vyhnanstva. Proti metropolitovi gréckokatolíckej cirkvi grófovi Andrejovi Šeptickému sa neodvážli zasiahnuť, pretože sa obávali reakcie ľudu. Onedlho nato obsadili Ukrajinu Nemci a na chvíľu bol pokoj. Potom sa znovu od Stalingradu vrátili sovietske vojská. V prvých mesiacoch sa Sovieti správali zdržanlivo, chceli vzbudiť dojem, že sa v náboženských otázkach dosiahol nový postoj. Ako to v skutočnosti malo byť, ukázalo sa zakrátko. Vo februári 1945 nastúpil nový pravoslávny patriarcha Alexej a čoskoro po svojej voľbe a inštalácii vyzval gréckokatolíkov, aby sa pripojili k Ruskej pravoslávnej cirkvi. Znovuzjednotenie celej Ukrajiny s Ruskom – podľa slov patriarchu – si vyžadovalo obnovenie náboženskej jednoty: „Zaprisahávam vás, bratia, zlomte okovy, ktoré vás viažu k Vatikánu. Navráťte sa urýchlene do náručia vašej pravej matky – Ruskej pravoslávnej cirkvi.”  A  aby  tento návrat  bol  uľahčený, všetci gréckokatolícki  biskupi na západnej  Ukrajine boli   11. apríla 1945 zatknutí.
Kňazské semináre boli zatvorené a študenti teológie odvedení na výkon vojenskej služby. Mnoho profesorov teologickej fakulty z Ľvova a mnoho svetských a rehoľných kňazov zmizlo vo väzeniach. Proti zjednoteniu s pravoslávím sa gréckokatolícky klérus postavil s hrdinským odporom: asi 50% kňazov bolo zatknutých, asi 10% odišlo s vedomím hierarchie  včas do exilu, asi 10% sa podarilo v skrytosti zriadiť “tajnú cirkev”. Okolo 30% kňazov prešlo pod nátlakom na pravoslávie. Vláda si však našla i medzi kňazmi povoľné nástroje.
Pod vedením protopresbytera Gabriela Kostelnika (a jej členmi boli tiež generálny vikár drogobyčskej oblasti Michal Melník a gusjatinský dekan Anton Pelvecky) sa utvorila tzv. Centrálna iniciatívna skupina na zjednotenie s pravoslávnou cirkvou. Táto skupina nepredstavovala ani jednu z troch gréckokatolíckych eparchií na západnej Ukrajine (Ľvovskej, stanislavskej a drogobyčskej), aj keď jej všetci traja členovia patrili do eparchie drogobyčskej. Tento Výbor iniciatívy pre znovuzjednotenie Gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávím, ktorý 28. mája 1945 uverejnil dve výzvy. Prvú adresoval gréckokatolíckemu kléru a oznámil im, “že sa ustanovil s vedomím vlády, ktorá v súčasnosti neuznáva na Ukrajine žiadnu inú autoritu ako tento Výbor”, a že “politická jednota Ukrajiny vyžaduje aj náboženskú jednotu, čo biskupi nepochopili, a preto nedorástli na  svoje úlohy.” Druhou výzvou sa obrátil na vládu a vyjadril jej “plnú dôveru” a “prosil o pomoc”.
O prvých krokoch tejto iniciatívnej skupiny hovorí V. Horňak:
„Už prvý krok iniciatívnej skupiny bol príznačný a celkom charakteristický. Obrátila sa s vyhlásením k Rade ľudových komisárov Ukrajinskej SSR v Kyjeve.” Vo vyhlásení sa doslova hovorí: “Kedže sa celý ukrajinský národ spojil do jednotného štátneho celku, potom sa i jeho cirkev musí zjednotiť.” Ako odpoveď na toto vyhlásenie prichádza 18. júna 1945 obežník splnomocnenca vlády pre veci pravoslávnej cirkvi P. Chodčenkova (jemu adekvátnu funkciu “povereníka pre veci cirkevné” na Slovensku zastával v 50-tych rokoch Ladislav Holdoš), v ktorom sa hovorí:
– Iniciatívna skupina sa ustanovuje ako jediný cirkevnoadministratívny orgán, ktorý má právo riadiť všetky gréckokatolícke farnosti a realizovať zjednocovanie s ruskou pravoslávnou cirkvou.
–  Iniciatívna skupina má právo riešiť všetky otázky gréckokatolíckej cirkvi.
– Iniciatívna  skupina je povinná zasielať splnomocnencovi vlády zoznamy mien všetkých dekanov, duchovných a predstaviteľov kláštorov, ktorí odmietajú podporovať iniciatívnu skupinu.
Je jasné, že tento Chodčenskov obežník vyvracia bežný argument, že Ľvovský sobor bol dielom cirkevnej a nie svetskej vrchnosti. Autor pokračuje vo svojom pohľade: „Napokon, legálni cirkevní predstavitelia gréckokatolíckej cirkvi (metropolita a sedem biskupov) boli už od marca 1945 za mrežami. Aby teda mohol byť sobor aspoň formálne kamuflovaný ako kánonický, boli vo februári 1946 členovia iniciatívnej skupiny prijatí do pravoslávnej cirkvi a patriarchom moskovským a celej Rusi Alexijom povýšení na biskupov. Lenže týmto krokom sa stali vladykovia Michail a Antonij biskupmi pravoslávnymi, nie gréckokatolíckymi, teda od tej chvíle už nemohli gréckokatolícku cirkev zastupovať, nie to ešte rozhodovať o jej likvidácii cestou “samorozpustenia”.Verní gréckokatolícki kňazi diecézy Ľvov okamžite poslali protestný list Molotovovi. Žiadali v ňom prepustiť zatknutých biskupov a spolubratov a dôrazne vystúpili proti Výboru a jeho “Výzve”. Odvolávali sa pritom na sovietsku ústavu, ktorá zaručuje slobodu svedomia a kultu. Namiesto odpovede vláda o krátky čas vyhlásila, že z jej strany gréckokatolícka cirkev neexistuje. V dňoch 24 a 25. február 1946 vysvätil pravoslávny kyjevský metropolita Antona Pelveckého a Michala Melnika za pravoslávnych biskupov. Nasledujúci mesiac – presnejšie 8.-10. marca zasadala vo Ľvove “Synoda gréckokatolíckej cirkvi”. Nebol na nej prítomný žiadny gréckokatolícky biskup. Synoda vyhlásila pripojenie gréckokatolíckej cirkvi k pravoslávnej  a druhý deň zasadania prijali Pelvecký a Melnik spolu s pravoslávnymi biskupmi Makáriom z Moskvy a Nestóriom z Mukačeva “odprisahanie latinskej herézy” od 204 kňazov. V ten istý deň sa konala vo ľvovskej katedrále sv. Juraja pod vedením kyjevského pravoslávneho metropolitu slávnostná ďakovná bohoslužba za “znovuzjednotenie s pravoslávnou materskou cirkvou”. Obidvaja noví biskupi niesli v procesii cez kostol slávny obraz Bohorodičky, špeciálne prinesený z Kyjeva. V tom čase mala Mukačevská eparchia 461 tisíc veriacich, 281 fár, 354 kňazov, 85 seminaristov, 8 kláštorov a 85 rehoľníkmi. Jej 39-ročný biskup Teodor Romža hrdinsky odporoval všetkým pokusom o zjednotenie gréckokatolíckej cirkvi na Podkarpatskej Rusi s pravoslávím, a tak ho odstránili násilím – zrazilo ho nákladné auto. Pretože na následky zranenia nezomrel, o niekoľko dní ho v nemocnici otrávili. O oficiálnom zlikvidovaní gréckokatolíckej cirkvi bola publikovaná správa v moskovskom patriarchálnom časopise: Gréckokatolícky klérus na Podkarpatskej Rusi v starostlivosti o spásu im zverených duší v prevažnej väčšine prestúpil na pravoslávie. Veriaci ľud spontánne prijal tento návrat do lona materskej cirkvi.

Rumunsko
     Prenasledovanie katolíkov v Rumunsku sa začalo hneď v povojnových rokoch: V apríli 1948 zrušila nová ústava článkom č. 27 všetky cirkevné školy. 17. júla 1948 vypovedala rumunská vláda konkordát so Svätou Stolicou uzavretý roku 1927. 4. Augusta 1948 bol publikovaný zákon “O všeobecných pravidlách náboženského života”, ktorého niektoré state stáli v rozpore s kánonickým právom a ktorý medzi iným zmenšil počet katolíckych diecéz na štyri (dve gréckokatolícke a dve latinského obradu). Koncom septembra 1948 pristúpila vláda ku konkrétnym krokom na likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi. V dňoch 27.- 29. septembra 1948 navštevovali agenti štátnej moci všetkých gréckokatolíckych kňazov a dávali im podpisovať dokument, podľa ktorého mali vyslať svojich spolubratov ako splnomocnencov (dvoch za každú oblasť) na zhromaždenie gréckokatolíckej cirkvi do Cluju. Obsah rokovania z dokumentu nevyplýval celkom jasne, dalo sa iba tušiť, že pôjde o znovuzjednotenie s ortodoxnou cirkvou. Nakoniec podpísalo tento dokument 423 kňazov (t. j. 25% gréckokatolíckeho kléru), čo znamenalo, že na zhromaždenie bolo nominovaných 38 kňazov.
Tí vraj zastupovali kňazov a všetkých gréckokatolíkov Sedmohradska, Banátu, Krišu a Marmaroša. 3. októbra bol v Bukurešti podpísaný akt o znovuzjednotení transylvánskych bratov s Rumunskou pravoslávnou cirkvou. 1. októbra 1948 bola teda v Cluji pre pravoslávie získaná skupina 38 gréckokatolíckych kňazov. Bol to “Malý sobor”. Na ňom bola vydaná výzva k návratu do pravoslávia. Potom 21. októbra 1948 v Albe Júlii bola zorganizovaná veľká verejná manifestácia za návrat do pravoslávia. Bol tu prítomný aj patriarcha a jeho synoda. Táto manifestácia zodpovedala pojmu “Veľký sobor”.
Bolo to zhromaždenie tridsiatich ôsmich kňazov (bez prítomnosti jediného biskupa), ktoré sa nazvalo “Synodou”, prestúpilo na pravoslávie 1. októbra  práve v deň vyhlásenia Únie. V meste Alba Júlia sa konala slávnosť znovuzjednotenia. Všetci gréckokatolícki biskupi sa v tých dňoch postavili jednoznačne na odpor. Clujský biskup Msgr. Hossu exkomunikoval všetkých účastníkov Synody. Koncom októbra, niekoľko dní po slávnosti v Albe Júlii, boli zatknutí všetci gréckokatolícki biskupi. Hneď nato oznámila vláda v Bukurešti, že gréckokatolícka cirkev prestala existovať a Národné zhromaždenie toto vyhlásenie uzákonilo. Všetky cirkevné zariadenia gréckokatolíckej cirkvi prešli do rúk ortodoxnej cirkvi.

Zakarpatská Ukrajina

Ak ideme chronologicky, treťou oblasťou, kde bola gréckokatolícka cirkev likvidovaná, je Zakarpatsko. Najskôr  5. mája 1949 v Užhorode sa uskutočnila porada gréckokatolíckych duchovných, ktorí vyzvali obyvateľstvo k prechodu na pravoslávie. Bol to – “Malý sobor”. “Veľký sobor” sa uskutočnil 28. augusta 1949 v Mukačeve na odpustovej manifestácii, na ktorej bol prítomný Makarij, arcibiskup ľvovský a tarnopoľský i mukačevsko-užhorodský, predstaviteľ exarchu Ukrajiny a moskovského patriarchu – a iní. Tesne pred ukončením bohoslužieb predstavený užhorodského katedrálneho chrámu protojerej Irinej Kontratovič vyhlásil celému zhromaždenému ľudu, že týmto dňom (28. august 1949) zakončila svoju existenciu na Zakarpatskej Ukrajine cirkevná únia zakarpatského duchovenstva s Rímom. Ako bolo možné si všimnúť, všetky tieto akcie mali nielen rovnaký cieľ, ale aj prevedenie: spočiatku sa získala malá skupina kňazov, ktorí na “Malom sobore” vyhlásili prinavrátenie sa do pravoslávnej cirkvi a vyzvali ostatných kňazov a veriacich, aby sa k nim pridali. Následne na to sa zorganizoval “Veľký sobor”, ktorým gréckokatolícke únie boli zrušené. Tento postup bol uplatnený aj v Československu. Úmyselne používam trpný rod: “boli zrušené” a nie činný: “sa zrušili”, pretože – ako to napokon uvidíme aj na udalostiach v Československu- tieto únie nerušili gréckokatolíci sami, ale mocenskopolitické aparáty jednotlivých krajín v spolupráci s pravoslávnou cirkvou a odpadlými (teda už nie gréckokatolíckymi!) kňazmi.  

Obdobie pred Prešovským soborom
Vyostrenie proticirkevnej politiky

Napätie medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou bolo evidentné už od leta 1945, keď v niektorých obciach v okresoch Snina a Humenné začali pravoslávni veriaci, iniciovaní a podporovaní komunistami a činovníkmi UNRP, zaberať a svojvoľne obsadzovať gréckokatolícke kostoly. Od roku 1946 pravoslávna cirkev začala vystupovať mimoriadne militantne a snažila sa získať dominantný vplyv medzi gréckokatolíkmi. Na túto nepriaznivú skutočnosť upozorňoval biskup Gojdič aj na biskupskej konferencii, ktorá sa konala v novembri 1946 v Olomouci, kde žiadal biskupskú konferenciu o pomoc pri rozvíjaní vlastnej misijnej činnosti. Pomoc zo stany katolíckej cirkvi či už na Slovensku alebo v Česku mohla byť v danej situácii len platonická. Problémom bola najmä tá skutočnosť, že úsilie pravoslávnej cirkvi získať si na svoju stranu gréckokatolíckych veriacich, hoci aj metódami teroru a násilia, stalo sa súčasťou oficiálnej cirkevnej politiky totalitného ľudovodemokratického režimu. V tomto smere mala pravoslávna cirkev výraznú a štedrú podporu totalitného štátu ako aj KSČ.

Po februári 1948 sa proces pravoslavinizácie gréckokatolíckej cirkvi urýchlil a predovšetkým nadobudol mimoriadne agresívne formy hraničiace s terorizmom. Okrem UNRP,, ktorej vedúci predstavitelia Vasil Karaman, Ivan Rohaľ – Iľkiv, Vasil Kapišovský a Peter Babej boli štátnou mocou dekorovaní radom “Víťazstva 25. februára 1948″ – sa na politike organizovaného štátneho terorizmu proti katolíckej a najmä gréckokatolíckej cirkvi podieľal aj Zväz mládeže Karpát s časopisom Karpatská hviezda. Ukrajinskí komunisti vo svojej agresívnej propagande predstavovali gréckokatolícku cirkev ako spojenca “reakčných síl vo Vatikáne”, ako “protisovietsku reakčnú silu.” Zvlášť agresívne vystupovali proti reholi baziliánov, ktorých verejne označovali ako “Gestapo Vatikánu”. Na druhej strane v ich propagande bola pravoslávna cirkev predstavovaná ako pokroková, mierová sila, majúca ľudový charakter a najmä pozitívny vzťah k ZSSR, k sovietskemu ako aj k ľudovodemokratickému zriadeniu.

Bezprostrednou predzvesťou tragického osudu gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku stala sa likvidácia gréckokatolíckej cirkvi na Podkarpatskej Rusi v auguste 1949 spojená s násilnou smrťou biskupa Teodora Romžu. Tieto udalosti vyvolali mimoriadne napätie medzi gréckokatolíkmi na Slovensku. Súviseli i so zásahmi štátnej moci do života katolíckej cirkvi. V tomto období sa v Č-SR rozbehla tzv. Katolícka akcia, ktorej deklarovaným cieľom bolo odtrhnúť Katolícku cirkev od Vatikánu. Ako v tejto súvislosti 4. mája 1949 povedal L. Holdoš “v boji proti Vatikánu využiť i nacionálne momenty – ukáže sa na pomer pápeža k Nemecku.” Cieľom tejto rozsiahlej dezinformačnej kampane bolo označiť najmä pápeža Pia XII. a Vatikán ako oporu fašizmu a nacizmu. Moskva a jej satelity vyfabrikovli po roku 1945 množstvo rôzneho dezinformačného materiálu s cieľom dokázať, že Pius XII. bol “Hitlerovým pápežom.” Z hľadiska svojich zámerov sa do tejto ideologickej kampane zapojil aj politický sionizmus. Tzv. Katolícka akcia mala byť podľa Holdošových slov “hnutím pokrokových katolíkov” zameranom nie proti Cirkvi, ale proti biskupom a Vatikánu. Základňou hnutia “pokrokových katolíkov” sa mal na Slovensku stať Spolok sv. Vojtecha. Do plánu eliminovať vplyv Vatikánu na katolícku cirkev v Č-SR zapadla aj pripravovaná likvidácia gréckokatolíckej cirkvi.

Po udalostiach na Podkarpatskej Rusi totalitný ľudovodemokratický režim bol rozhodnutý zlikvidovať gréckokatolícku cirkev na Slovensku. Otvorenou otázkou bolo len kedy sa tak stane. Pôvodné predstavy vedúcich predstaviteľov Č-SR boli také, že pôjde o dlhodobejší proces propagandy spojenej so zastrašovaním a kompromitovaním predstaviteľov gréckokatolíckej cirkvi, ústiaci do povestného soboru. V štruktúrach štátnych inštitúcií, národného frontu, komunistickej strany a jej represívneho aparátu boli vytvárané rôzne podoby cirkevných oddelení, ktoré v danom období si plnili svoje konkrétne úlohy.

Začiatkom roka 1949 bola cirkevným oddelením Národného frontu Čechov a Slovákov hodnotená gréckokatolícka cirkev ako cirkev, ktorá má “bojový reakčný charakter … je reakčnejšia než rímskokatolícka (cirkev), tvoriaca svojím spôsobom jej predvoj …” V tomto období, keď sa rozbiehala Akcia P, cirkevné oddelenie Národného frontu vytýčilo konkrétnu úlohu získať na svoju stranu aspoň jeden gréckokatolícky kostol a 10 gréckokatolíckych kňazov. Koncom augusta 1949 vypracovalo cirkevné oddelenie Národného frontu v spolupráci so zástupcami pravoslávnej cirkvi plán na prechod gréckokatolíckych veriacich na pravoslávie. (Zvýšiť počet pravoslávnych kňazov, dokončiť výstavbu pravoslávnych kostolov, ustanoviť v Prešove pravoslávne biskupstvo a poskytnúť na jeho činnosť zo štátnych prostriedkov 3 mil. Kčs a pod.)

V roku 1949 bola pri ÚV KSČ vytvorená cirkevná šestka, v ktorej za Slovensko boli zastúpení Vladimír Clementis a Viliam Široký. Cirkevná šestka uvedený plán cirkevného oddelenia NF schválila. V roku 1949 bol vytvorený aj Štátny úrad pre veci cirkevné, ktorý pôvodne viedol A. Čepička a neskôr Z. Fierlinger. Na Slovensku mal partnera v Slovenskom úrade pre veci cirkevné, ktorý viedol G. Husák a po ňom L. Holdoš.

V priebehu roka 1949, keď sa postupne rozbiehala tzv. Katolícka akcia, došlo k radikálnemu zvratu. Od leta 1949 začali na predstaviteľov Č-SR intenzívne naliehať vedúci činitelia pravoslávnej cirkvi v Č-SR a v ZSSR, aby tzv. prestup gréckokatolíkov do pravoslávnej cirkvi bol urýchlene uskutočnený. Týmto sa začali od leta 1949 meniť niektoré pôvodné predstavy o Akcii P ako o dlhodobejšom procese. Je viac ako pravdepodobné, že predstavitelia pravoslávnej cirkvi týmto svojím nátlakom tlmočili predovšetkým názor sovietskych politických kruhov. Definitívnu odpoveď by nám mohol dať v tejto otázke najmä výskum v archívoch bezpečnostných zložiek bývalého ZSSR.

Výsledkom nátlaku pravoslávnej cirkvi bolo, že začiatkom decembra 1949 cirkevné oddelenie Národného frontu poverilo predsedu Zboru povereníkov G. Husáka vypracovať plán aktivity na likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi. Súčasne bol 1. decembra 1949 ustanovený za vládneho zmocnenca na Gréckokatolíckom biskupskom úrade v Prešove Michal Rodák, bývalý tajomník Krajského akčného výboru SNF v Prešove a ako tajomník mu bol pridelený Emil Haško.

Predstavitelia pravoslávnej cirkvi si doslova vynútili návštevu moskovského pravoslávneho metropolitu Nikolaja na východnom Slovensku, ktorá sa uskutočnila vo februári 1950. A touto návštevou sa celá Akcia P spustila. Na masových zhromaždeniach oficiálne organizovaných komunistami ako “mierové slávnosti” vítali metropolitu Nikolaja “nadšené masy” prevolávajúce mu na slávu ako aj na slávu Stalina a ZSSR. Táto umelo vyvolaná budovateľská eufória nakoniec presvedčila i Husáka, ktorý o návšteve Nikolaja nadšene napísal: “Spokojní sú jak naši, tak i sovietski súdruhovia biskupi…”

Návšteva moskovského metropolitu Nikolaja v rozhodujúcej miere prispela k tomu, že sa pristúpilo k urýchlenej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. V marci 1950 vytvoril pravoslávny biskup Alexej s podporou vedenia KSS a štátneho aparátu Ústredný výbor pre návrat do pravoslávia, ktorého základným poslaním bolo pripraviť sobor. Plán po línii KSS pripravil G. Husák.

V druhej polovici marca 1950 si KSČ v riešení cirkevnej otázky na Slovensku vytýčila dve základné úlohy:

1. Likvidácia kláštorov – realizovala sa v dňoch 14.-15. apríla 1950 (barbarská noc).

2. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi.

Už 31. marca 1950 cirkevná šestka ÚV KSČ odporúčala vziať do väzby biskupa Michala Buzalku a súčasne pripraviť rovnaký postup proti biskupom Gojdičovi a Zelovi.

V tejto dusnej atmosfére štátneho terorizmu vznikol pri Ukrajinskej národnej rade Prjaševčiny 18. apríla 1950 Výbor pre návrat do pravoslávia. Jedným z jeho hlavných organizátorov bol Vasil Kapišovský. Členmi výboru sa stali: P. Babej, A. Rudlovčák, V. Kopčák, F. Lazorník, J. Zbihley, A. Belej, I. Macinský, A. Jedinák, I. Leškanin, M. Gerbera, A. Kačmárová, A. Farinič a M. Dubaj.

UNRP bola po februári 1948 v značnom stupni rozkladu. Ukrajinské nacionalistické krídlo reprezentované V. Karamanom sa totiž usilovalo po III. celonárodnom zjazde UNRP 18. 4. 1948 presadiť do pripravovanej ústavy Č-SR koncepciu politickej autonómie pre tzv. Ukrajincov na východnom Slovensku, ktorej politickým reprezentantom sa mala stať UNRP. Toto poňatie riešenia menšinovej otázky narazilo však na odpor Prahy, ktorá sa obávala podobných požiadavok poľskej menšiny na Ostravsku. A ani Moskva nebola nadšená ukrajinskou guberniou mimo rámca ZSSR. V opozícii voči Karamanovým veľkoukrajinským nacionalistom stáli v UNRP militantní boľševici Ivan Rohaľ – Iľkiv, Vasil Kapišovský, Peter Babej. Títo vypracovali 16. septembra 1948 Správu o pomeroch v UNRP, v ktorej karamanovcov účelovo obvinili z “buržoázneho nacionalizmu, nepriateľstva k ZSSR a k ľudovodemokratickému zriadeniu”. Správa bola prednesená na Predsedníctve ÚV KSS a I. Rohaľ – Iľkiv dostal za úlohu zlikvidovať UNPR a pripraviť novú kultúrno – spoločenskú organizáciu ukrajinských pracujúcich postavenú na individuálnom členstve. Ukrajinskej národnej rade Prjaševčiny bola však prisúdená úloha realizovať likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi a nakoniec zmiznúť z politickej scény.

Gréckokatolícka cirkev bola v roku 1950 po rímskokatolíckej a po evanjelickej cirkvi treťou najpočetnejšou cirkvou na Slovensku s celkovým počtom veriacich 215 000 osôb. Na jej čele stál biskup P. Gojdič a svätiaci biskup V. Hopko. Členila sa na dve diecézy – prešovskú a mukačevsko – hojdudorožskú, 9 arcidekanátov, 29 dekanátov, 241 farností, 1059 filiálok a 416 kostolov. Mala 221 farárov, 17 kaplánov a 26 iných duchovných. Po návšteve moskovského pravoslávneho metropolitu Nikolaja začal G. Husák prekypovať mimoriadnou aktivitou, aby celá Akcia P bola urýchlene organizačne ako aj propagačne pripravená. Dôležitú úlohu pritom prisúdil Ukrajinskej národnej rade Prjaševčiny. Predpokladal, že sobor by mohol byť pripravený už za 2 – 3 mesiace. Pokiaľ ide o slovenských gréckokatolíkov, týchto na rozdiel od “Ukrajincov”, nebolo podľa jeho názoru z národnostného hľadiska možné použiť proti biskupovi Gojdičovi.

Na základe Husákových direktív boli pri predsedníctve krajských výborov KSS v Prešove a v Košiciach vytvorené cirkevné komisie. Okrem zástupcov bezpečnosti a krajského bezpečnostného referenta v Prešove boli v cirkevnej komisii: A. Pšenička, Ľ. Medveď a V. Kapišovský a v Košiciach: vedúci tajomník KV KSS L. Priesol, predseda KNV M. Chudík a tajomník krajského akčného výboru. Podobné komisie sa zriaďovali i na okresnej úrovni. Koncom marca 1950 vystriedal G. Husáka vo vedení Slovenského úradu pre veci cirkevné L. Holdoš, ktorý túto funkciu vykonával do roku 1951.

Výbor pre návrat do pravoslávia pri UNPR mal navonok predstavovať široké občianske a ľudové hnutie za návrat do pravoslávnej cirkvi. A aby tento dojem bol presvedčivý, začal si výbor budovať aj svoju organizačnú štruktúru. Najprv na okresnej úrovni a postupne i v mestách a v obciach. Predstavitelia UNPR sa snažili, aby v týchto výboroch boli zastúpení laici ako i duchovní, ktorí majú dôveru veriacich a predstavujú v obciach uznávané autority. Pritom surovým spôsobom vydierali najmä štátnych zamestnancov, predovšetkým učiteľov, pracovníkov v oblasti kultúry a osvety ako aj štátnej a verejnej správy.

Výbor pre návrat do pravoslávia pri UNPR sa rozhodol vydať výzvu UNPR adresovanú gréckokatolíckym veriacim. Pripravil ju Ivan Macinský. Takisto tlačový orgán UNPR Prjaševčina dostal v tomto smere konkrétne úlohy. Výbor si vytvoril päť akčných troják (A. Rudlovčák, A. Jedinák, I. Zbihlej, B. Bavoljar, A. Olejár, M. Feľbaba, I. Macinský, M. Dubaj, M. Kuderjavý, F. Lazorík, V. Kopčák, A. Belej, I. Vološčuk, A. Krajniak, B. Latta), ktorí dostali za úlohu navštíviť určených predstaviteľov gréckokatolíckej cirkvi, ktorých mali “presvedčiť”, aby prestúpili na pravoslávie. Táto úloha mala byť splnená do 22. apríla 1950. Takisto si podelili i gesciu nad jednotlivými okresmi: Michalovce (V. Kapišovský), Humenné (M. Pytel), Medzilaborce (Gula, A. Jedinák), Stropkov (I. Macinský), Bardejov (A. Olejár), Sabinov (I. Šutiak), Stará Ľubovňa (V. Kopčák, F. Lazorík) a Snina (M. Kuderjavý). Títo aktivisti UNPR robili súčasne aj súpisy osôb, ktoré odmietali prestúpiť na pravoslávie, alebo aktívne vystupovali proti tejto akcii s tým, že na oblastný výbor KSS podávali aj návrhy na ich uvoľnenie z práce, z funkcie a pod. Úzko spolupracovali s cirkevnými tajomníkmi, s orgánmi ŠtB ako aj s predstaviteľmi pravoslávnej cirkvi. Nezriedkavé boli aj prípady vydierania, korupcie a rôznych foriem násilia, fyzické nevynímajúc.

Plnenie úloh ukladaných vedením KSS zabezpečoval v UNPR Ivan Rohaľ – Iľkiv. Začiatkom apríla 1950 boli vytvorené prípravné výbory vo všetkých okresoch, mestách a obciach, kde vo väčšom počte žili gréckokatolícki veriaci.

Bezprostredne po vytvorení Výboru pre návrat do pravoslávia pri UNRP stala sa otázka likvidácie gréckokatolíckej cirkvi jedným z kľúčových bodov rokovania konferencie okresných funkcionárov KSS z Prešovského a Košického kraja. Keďže komunistom sa podarilo navonok zastrašiť a v podstate umlčať veriacich a najmä cirkevnú hierarchiu, závery z konferencie vyzneli pomerne optimisticky, predovšetkým pokiaľ išlo o Prešovský kraj. Na druhej strane situácia v Košickom kraji – kde žila väčšina gréckokatolíkov slovenskej národnosti – bola hodnotená ako “povážlivo zlá.” Ako jej príčina bolo určené – zanedbanie “straníckej predprípravy.” Faktom je, že nielen KSS ale ani UNRP nemala so svojimi akčnými trojkami takmer žiaden vplyv najmä v tých obciach, kde žili slovenskí gréckokatolíci.

Napriek tomu v pravoslávnej cirkvi, ale i v inštitúciách, ktoré pripravovali likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi zavládla v druhej polovici apríla 1950 všeobecná eufória. Ladislav Holdoš na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSS 21. apríla 1950 plný revolučného nadšenia apeloval na vedenie KSS, že je potrebné urýchliť prechod gréckokatolíkov na pravoslávie… lebo do ďalšej činnosti potrebujeme bezpečnú základňu, ktorou musí byť pravoslávna cirkev…” Súčasne vyslovil názor, že v danom období by prešlo na pravoslávie v Prešovskom kraji 50% gréckokatolíkov a v Košickom kraji 20%. Ladislav Holdoš informoval členov Predsedníctva ÚV KSS, že na 28. apríla 1950 sa v Prešove chystá konferencia, respektíve porada prípravných výborov, na ktorej sa zúčastnia zástupcovia výborov z oboch východoslovenských krajov. (To znamená, že nešlo o zhromaždenie veriacich a predstaviteľov gréckokatolíckej cirkvi). Podľa Holdošových predstáv táto prešovská konferencia zástupcov prípravných výborov mala byť len akousi skúškou, prípravou na tzv. veľký sobor, ktorý sa mal uskutočniť začiatkom júna 1950 podľa ľvovského scenára. Predsedníctvo ÚV KSS v podstate schválilo Holdošov postup. V krátkej diskusii Š. Bašťovanský pripomenul, že prechod na pravoslávie musí byť navonok uskutočňovaný ako akcia zdola, nie zhora. V. Široký zdôraznil najmä potrebu získať gréckokatolíckych farárov, za ktorými pôjdu podľa neho aj veriaci. Odmietol organizovať prechod na pravoslávie na báze akčných výborov, ale na báze prípravných výborov “mimo” štátnej správy a KSS. V týchto výboroch, ako Široký zdôraznil, “predsedať musí dôstojný pán, aj keď to bude stáť 10 000 – 15 000 – 20 000 Kčs.”

Po formálno-organizačnej stránke, tak ako to navrhol Široký, pripravoval prešovskú konferenciu Výbor pre návrat do pravoslávia pri UNRP. Najväčším a trvalým problémom bolo zapojiť do práce prípravných výborov gréckokatolíckych duchovných. Sám Holdoš sa v tomto smere vyjadril, že “väčšina farárov, ktorí doposiaľ prestúpili, sú známi ako ľudia morálne závadní…” A o týchto sa komunisti opierať nemohli.

Do 24. apríla 1950 podarilo sa UNRP získať pre Akciu P 51 gréckokatolíckych kňazov. (Vo februári 1950 mala gréckokatolícka cirkev celkovo 264 duchovných). Týchto 51 kňazov, ktorí navonok súhlasili s prechodom na pravoslávie, sa dňa 24. apríla 1950 stretli vo Vyšných Ružbachoch, aby verejne demonštrovali tento svoj postoj. Z nich boli len 23 slovenskej národnosti. Nie všetci farári však boli vnútorne presvedčení o potrebe zrieknuť sa gréckokatolíckej viery a prejsť na pravoslávie. Veľká väčšina z nich prišla do Vyšných Ružbachov zastrašená a zlomená v dôsledku politiky štátneho terorizmu uplatňovanej voči katolíckej cirkvi. Určitú výnimku medzi gréckokatolíkmi tvorili len typy, akými boli Michal Knap, Eliáš Kačúr, Dezider Schudich, Anton Havrila, z ktorých časť veľmi aktívne spolupracovala aj so Štátnou bezpečnosťou. Schôdzku vo Vyšných Ružbachoch viedol predseda Ukrajinskej národnej rady Ivan Rohaľ – Iľkiv. I keď oficiálni predstavitelia komunistického režimu v Č-SR boli s touto schôdzkou spokojní – nevyskytli sa na nej hlasy proti pripravovanej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi – ťažko možno toto stretnutie označiť za “malý sobor”, ako sa to začína objavovať v historiografii a v publicistike.

Mimoriadne napätie v katolíckej ako i v gréckokatolíckej cirkvi vyvolal zásah totalitného režimu proti reholiam, známy ako barbarská noc, ktorý v značnej miere podlomil dôveru v štátnu moc aj u tých pár gréckokatolíckych farárov, ktorých sa podarilo “presvedčiť” a získať pre Akciu P. Takisto tí gréckokatolícki farári a duchovní, ktorí dovtedy váhali, sa po barbarskej noci začali stavať proti oficiálnej cirkevnej politike totalitného režimu. To vyvolalo najmä v UNRP a vo vedení Krajského výboru KSS a Krajského národného výboru v Prešove a v Košiciach veľké napätie a nervozitu hraničiacu až s hystériou. Hrozilo totiž totálne fiasko celej akcie prechodu na pravoslávie, a to v dobe, keď triedni nepriatelia sa začali hľadať a likvidovať už aj v komunistickej strane. Súčasne celá Akcia P mala aj svoj zahranično-politický rozmer smerom k ZSSR a dôsledky si každý vedel pre seba veľmi rýchlo spočítať. Pravoslávna cirkev naďalej vyvíjala intenzívny nátlak, aby bol čím skôr zvolaný tzv. sobor, ktorý by definitívne rozhodol o pohltení gréckokatolíckej cirkvi cirkvou pravoslávnou.

Na základe dostupných archívnych materiálov môžem konštatovať, že to, či “sobor” bude 28.4.1950, nebolo ešte definitívne rozhodnuté ani deň predtým, ráno 27. apríla. Až v priebehu tohto dňa sa začala situácia radikálne meniť a vyvíjať tým smerom, že pripravovaná konferencia zástupcov návratových výborov sa začala oficiálne nazývať a organizovať ako sobor. Priamymi aktérmi tohto pseudosoboru boli predseda Krajského výboru KSS v Prešove Arnošt Pšenička, podpredseda SNR a predseda UNRP Ivan Rohaľ-Iľkiv a vedúci Kultúrno-propagačného oddelenia Krajského výboru KSS v Prešove Vasiľ Kapišovský. Je dosť indícií, ktoré nasvedčujú, že konali na priamy príkaz sovietskej strany. Po súhlase pravoslávneho arcibiskupa Jelefterija a biskupa Dechtereva sa v noci z 27. apríla na 28. apríla 1950 pripravoval na pôde Krajského výboru KSS v Prešove celý “sobor”. Na týchto prípravách sa v Prešove zúčastnili aj predsedovia KNV v Košiciach M. Chudík a v Prešove Ľ. Medveď, zástupcovia vedenia KSS, Štátneho úradu pre veci cirkevné, Slovenského úradu pre veci cirkevné, bezpečnostných zložiek, armády, ľudových milícií a pod.

Autentické svedectvo o sobore nám poskytuje správa Vladimíra Ekarta, zástupcu Štátneho úradu pre veci cirkevné, ktorý sa zúčastnil na jeho príprave. Ekart v nej nasledovne opisuje nočné rokovania na KV KSS v Prešove z 27.4. na 28.4.1950.

“Boli prebrané všetky organizačné, bezpečnostné a propagačné opatrenia, ktoré bolo potrebné zabezpečiť do rána pre prípad, že sa bude konať skutočne veľký sobor. Súdruhovia Rohaľ a Kapišovský boli určení na prípravu uznesenia zo soboru, manifestu, pozdravných telegramov. Ostatní súdruhovia sa zaoberali zostávajúcimi úlohami. Bolo rozhodnuté, že na zabezpečenie zdarného priebehu bude do Prešova zmobilizovaných 3000 súdruhov z Košíc, Prešova a z tých okresov Prešovského kraja, v ktorých už viaceré obce prestúpili na pravoslávie. Boli pozvaní inštruktori z týchto okresov, ktorým bola uložená úloha mobilizácie más a dopravných prostriedkov. Boli určené miesta zhromaždenia a hodiny nástupu. Bol určený súdruh, ktorý bude z okresného sekretariátu dirigovať masy. Počas noci bolo skontrolované, ako si súdruhovia svoje úlohy rozplánovali a ako ich plnia. Medzitým sa na KV KSS dostavili súdruhovia velitelia Štátnej bezpečnosti a Zboru národnej bezpečnosti, s ktorými boli prerokované bezpečnostné opatrenia v meste, v sále Čierneho orla, kde sa mal konať sobor, v katedrále a na biskupskom úrade, ak biskup Gojdič bude vyzvaný, aby ho opustil.” Diskutovalo sa aj o mieste jeho internácie mimo Prešova.

Ako tradične najväčším problémom bolo – ako to uvádza vo svojej správe aj Ekart, že ukrajinskí súdruhovia do poslednej chvíle nevedeli, “koho postaviť na čelo duchovenstva.” Totiž arcidekan Andrej Tóth v poslednej chvíli zaváhal. Prišiel s iniciatívnym návrhom vytvoriť z michalovského vikariátu akýsi “vzorný” (vlastenecký) gréckokatolícky (!) vikariát, ktorý by sa otvorene a verejne postavil proti biskupovi Gojdičovi a v dôsledku toho by došlo k exkomunikácii gréckokatolíckych farárov uvedeného vikariátu, a týmto podľa Tótha by sa celá záležitosť vyriešila. Túto svoju ideu obhajoval Tóth celý večer 27. apríla, ako aj počas pracovných raňajok na druhý deň 28. apríla 1950. Súčasne sa Tóth postavil proti okamžitému zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi.

Keďže vedenie KV KSS nedôverovalo žiadnemu duchovnému, ktorý bol ochotný alebo prinútený s nimi spolupracovať, všetky orgány a komisie soboru, ktoré vytvorili v noci z 27. na 28. apríla na KV KSS, malo pod svojou priamou kontrolou. Či už išlo o pracovné predsedníctvo, návrhovú komisiu a pod. Pod priamym dozorom mali sobor osobne Rohaľ a Pšenička. Na KV KSS bolo vopred rozhodnuté, ktorí kňazi vystúpia v diskusii, ktorí kňazi privítajú Dechtereva v gréckokatolíckej katedrále a ktorí kňazi budú členmi predsedníctva a pracovných komisií. Text manifestu podľa niektorých prameňov mal priniesť Holdoš z Bratislavy.

Na tzv. sobore sa podľa oficiálnych údajov zúčastnilo 820 delegátov (išlo v podstate o laikov – členov takzvaných prípravných výborov z oboch krajov). Z nich bolo len 73 rôznych duchovných. Z uvedených duchovných bolo len 21 Slovákov – o dvoch menej ako na stretnutí vo Vyšných Ružbachoch. Prezentáciu účastníkov soboru vykonávali v Čiernom orli cirkevní tajomníci. Takzvanému soboru, organizovanému KSČ, predsedal Ján Benický, vedúci školského oddelenia KNV v Prešove, ktorý bol súčasne aj predsedom Prípravného výboru pre návrat do pravoslávia pri KNV. Vo vopred zorganizovanej “diskusii”, s príspevkami vypracovanými na KV KSS v Prešove, vystúpili na sobore Michal Knap, Eliáš Kačúr, Ján Bihún, Anton Havrila, Andrej Tóth a prof. Dribňák z Humenného.

Niektorým kňazom sa podarilo zo soboru nebadane odísť. Do sály Čierneho orla bolo zmobilizovaných 2000 súdruhov a súdružiek, ktorí na tzv. sobore robili, ako na zjazde KSS, zvukovú kulisu. Nedôvera voči kolaborujúcim kňazom bola taká vysoká, že Rohaľ osobne prečítal Manifest ku gréckokatolíckemu duchovenstvu a veriacim Česko-Slovenska. Bol prijatý “… s fanatickým potleskom laikov i duchovenstva a s prevolávaním na slávu pravoslávnej cirkvi”. Ako čítame v oficiálnych dokumentoch, zrušenie únie bolo jednomyseľne (aklamačne) verejne odhlasované dňa 28. apríla 1950 o 12. hodine a 50. minúte.

V tejto istej dobe bol zástupcami KNV v Prešove, za asistencie bezpečnostných zložiek, obsadený Gréckokatolícky biskupský úrad a biskupi Gojdič a Hopko boli protiprávne zaistení a internovaní mimo Prešova. Prešovský pravoslávny biskup Alexej Dechterev, za sprievodu niekoľkotisíc súdruhov a súdružiek sa manifestačne odobral z Čierneho orla a obsadili gréckokatolícky katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa, v ktorom Dechterev slúžil ďakovnú omšu. Slávnostný obed sa konal v prešovskom hoteli Savoy. Následne delegácia pravoslávnych a “gréckokatolíckych” kňazov v dobrej nálade pokračovala v poradách vo Vyšných Ružbachoch, kde boli po slávnostnom obede dopravení v osobných autách, strážení a sledovaní príslušníkmi Štátnej bezpečnosti.

Dňa 2. mája 1950 oznámil exarcha Jelefterij predstaviteľom komunistického režimu, že akceptujú rozhodnutie tzv. soboru o likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v Č-SR. A 3. mája1950 tento akt násilia a svojvôle oficiálne uznal aj moskovský patriarcha Alexej.

Koncom mája 1950 sa ocitlo na výplatnej páske cirkevného oddelenia Krajského národného výboru v Prešove 80 bývalých gréckokatolíckych kňazov. Z nich boli mimoriadne odmenení generálny vikár a správca biskupskej administratívy v Michalovciach Ján Kokinčák, prešovský dekan Boris Turkyňák, generálny vikár v Prešove Viktor Michalič st., michalovský arcidekan Anton Havrila, arcidekan Andrej Tóth a arcidekan Eliáš Kačúr. Súčasne 44 bývalým gréckokatolíckym kňazom “ako priekopníkom pri prácach spojených s prestupom na pravoslávie” udelil pravoslávny biskupský úrad k základnému platu hodnostné 2000 Kčs a niektorým dekanské a arcidekanské miesto. Okrem týchto pôžitkov bolo uvedeným 80 farárom udeľované aj “výkonnostné” za prvý polrok 1950, ktoré sa pohybovalo od 2000 Kčs do 12 000 Kčs.

Do októbra 1950 prebiehala medzi gréckokatolíkmi nátlaková kampaň za podpísanie tzv. manifestu prijatého na sobore. Súčasne tí gréckokatolícki farári , ktorí “prestúpili” na pravoslávie, skladali sľub pravoslávnym biskupom. K 29. októbru 1950 podpísalo tzv. manifest 175 gréckokatolíckych duchovných. Z nich bolo 133 z Prešovského kraja a 42 z Košického kraja. Ďalším problémom bola otázka zloženia sľubu pravoslávnemu biskupovi. Totiž nie všetci farári, ktorí boli donútení podpísať manifest, boli ochotní zložiť tento sľub. Z celkového počtu 286 duchovných tak urobili 74 farári v Prešovskom kraji a len 9 v Košickom kraji. Bezpečnostné zložky zaistili a internovali vo františkánskom kláštore v Hlohovci 65 kňazov a 27 kňazov sa pred ŠtB-ákmi ukrývalo na celom území Slovenska. Začiatkom septembra 1950 Predsedníctvo ÚV KSS rozhodlo, že tí gréckokatolíci, ktorí kladú odpor a odmietajú prestúpiť na pravoslávie, nebudú už “presvedčovaní”, aby zmenili svoj postoj. Ich ďalší osud bude riešiť cirkevná šestka pri ÚV KSČ v Prahe. (Od júla 1950 prestal prakticky pracovať aj Výbor pre návrat do pravoslávia pri UNRP, vedený I. Rohaľom – Iľkivom).

Jeden z najväčších problémov, ktoré v tejto súvislosti riešila KSČ, bolo, aby Slováci – gréckokatolíci (180 000 osôb) neprešli do rímskokatolíckej cirkvi. Aby sa tomu zabránilo, vypracovala KSS celý projekt pravoslavinizácie Slovákov – gréckokatolíkov, pričom dôležitú úlohu prisudzovala najmä propagande a agitácii. Keď to nepomáhalo, bez rozpakov sa použili aj teroristické metódy od zastrašovania až po otvorené násilie. Komunisti v snahe pravoslavinizovať Slovákov sa rozhodli vykonávať nábor do tzv. skrátených kurzov pre pravoslávnych duchovných, priamo cez stranícke štruktúry. Ak by to nepomohlo, navrhli doviezť na Slovensko “súdruhov – popov” zo ZSSR. Na úrovni vedenia KSS bolo rozhodnuté vybudovať v Prešove centrum pravoslávnej cirkvi, nové centrum v Michalovciach a pomocné centrum v Košiciach. Komunisti pritom úzkostlivo dbali na to, aby násilná pravoslavinizácia nenadobudla otvorene národnostný (ukrajinský) charakter, aby nedošlo k národnostným rozporom medzi Slovákmi a takzvanými Ukrajincami, ktorí sa stali akýmsi vedľajším produktom celej Akcie P. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi sa totiž niesla ruka v ruke s násilnou ukrajinizáciou Rusínov. Táto genocída Rusínov na Slovensku však nenašla plné pochopenie ani medzi niektorými militantnými protagonistami Akcie P spomedzi bývalých gréckokatolíkov, akým bol napríklad Eliáš Kačúr. Tento so značným rozhorčením sa sťažoval orgánom ŠtB na I. Rohaľa – Iľkiva, ktorý vraj verejne vyhlásil, že “sa vysere na rusínsky národ a na jeho jazyk…” Totiž likvidácia gréckokatolíckej cirkvi ako i násilná ukrajinizácia Rusínov boli dve nerozlučné stránky toho istého procesu v období stalinského teroru.

V tomto roku ubehlo polstoročie, ako sa toto násilie začalo uplatňovať na tisícoch nevinných a bezbranných ľudí, ktoré na polstoročie negatívne poznačilo ich osudy. Nikto z ústavných činiteľov si v súčasnosti v Slovenskej republike nepripomenul tieto obete komunistickej totality, či už išlo o výročie barbarskej noci alebo tzv. soboru. Hlbokým mlčaním ich prešli aj verejnoprávne médiá. Zamlčali pred verejnosťou aj tie z mála podujatí, ktoré v rámci svojich skromných podmienok uskutočnil Slovenský historický ústav Matice slovenskej. Žiaľ aj taká je realita dnešného Slovenska…


Prvé zásahy proti Gréckokatolíckej cirkvi
      Katolícka cirkev v Československu bola v tom čase silná, početná, zomknutá a disciplinovaná. Bolo žiadúce ju rozložiť. Na Gréckokatolícku cirkev ukazovala Pravoslávna cirkev ako na uniatskú, t. j. takú, ktorá sa stala katolíckou a iba dodatočne a navyše násilím, čo treba napraviť. Príslušní činitelia to chápali ako vhodnú príležitosť rozložiť katolícku cirkev – gréckokatolíkov ako prvých odtrhnúť od Vatikánu. Tento postup má aj iné výhody. Získajú skúsenosti o tom, ktoré prostriedky sú najúčinnejšie i v tom, ako sa bude na akciu reagovať. V prospech tohto postupu sa prihovárala aj skutočnosť, že východné Slovensko je prakticky na periférii republiky (pod tým sa chápal aj dôvod gréckokatolíkov podceňovať).
Je zrejmé, že všetko čo sa týkalo katolíckej cirkvi, týkalo sa aj  Gréckokatolíckej cirkvi. Na prvý pohľad sa však zdalo, akoby postoje ku gréckokatolíkom sa netýkali Rímskokatolíckej cirkvi. Ide tu však iba o povrchné zdanie.
Príslušní činitelia po prvých skúsenostiach si uvedomili, že problém katolíckej cirkvi je zložitejší ako predpokladali. Chceli ju rozložiť a psychologicky paralyzovať, vysporiadať sa s ňou pomocou Pravoslávnej cirkvi. Bola tu Gréckokatolícka cirkev: tá menšia, menej uvedomelá (tak  ju totiž charakterizovali).  Najprv zlikvidujeme ju. Získame aj skúsenosti. Povedané inými slovami: akcia pravoslavizácie bola akciou proti katolíckej cirkvi ako celku.
Skôr než dôjde k rozhodnutiu likvidovať Gréckokatolícku cirkev, je potrebné opísať situáciu, ktorá tomu predchádzala, t. j. do začiatku roku 1950.
Gréckokatolícka cirkev pociťovala bremeno štátnej cirkevnej politiky v rovnakej miere ako Rímskokatolícka cirkev, ale zároveň mala aj svoje vlastné problémy so štátnou mocou.
Výroky A. Čepičku na schôdzi cirkevnej komisie NF 17. februára 1949 azda najvýstižnejšie charakterizujú vzťah vládnych činiteľov ku Gréckokatolíckej cirkvi.
A.Čepička presviedčal cirkevných činiteľov, že uniatská cirkev je z hľadiska štátnej správy samostatným organizačným útvarom, ktorý nemá nič spoločné s Rímskokatolíckou cirkvou. Okrem iného povedal: “Ak budete tvrdiť, že je súčasťou Rímskokatolíckej cirkvi, padne nevyhnutne zodpovednosť na Rímskokatolícku cirkev, lebo to, čo sa tam deje, to sú priam strašné veci… Táto Cirkev je celkom otvorene a zjavne v službách našich otvorených nepriateľov, tam nie je takmer kňaz, ktorý by nebol v tom zapletený, a ktorý by aktívne nespolupracoval s banderovcami.” Na spomenutom rokovaní aj so zástupcami episkopátu verejne A. Čepička tiež vyhlásil: “V konkordáte je uvedená iba katolícka cirkev a o Gréckokatolíckej cirkvi v ňom nie je reč.” Týmto vyhlásením akoby ohlasoval smutné udalosti v Prešove.
Krátko nato vláda zrušila všetky katolícke časopisy, okrem Katolíckych novín a Duchovného pastiera. Štát teda znížil náklady katolíckych novín a časopisov, prípadne ich úplne zrušil. Toto zrušenie bolo úmyselné, cieľavedomé. Potvrdzuje to aj záznam zo schôdze cirkevných tajomníkov akčných výborov NF konanej 13. apríla 1949 v Prahe: “Jedna zásada: odo dneška nesmie Cirkev ani žiadny biskup dostať ani gram papiera, žiadna tlačovina nesmie byť vytlačená. My ich tým donútime, aby oni siahli po ilegálnej činnosti. O čo vlastne ide? Akonáhle im vezmeme legálnu činnosť, musia sa skrývať. Tým ich budeme demaskovať pred očami veriacich. Netrpieť žiadnu ilegálnu činnosť. ”
Boli zhabané alebo poštátnené rehoľné domy i kňazské semináre. Kňazi boli násilím odvezení autami na rôzne miesta, prípadne do pracovných táborov.
Konferencia biskupov v Dolnom Smokovci 22. a 23. marca 1949, ktorá mala zaujať stanovisko k požiadavkám vlády, musela byť prerušená pre odhalenie odpočúvajúceho zariadenia. Konferencia biskupov v Prahe 15. júna 1949 bola prerušená bezpečnostnými orgánmi. Obsadili aj arcibiskupský úrad a arcibiskupská rezidencia bola daná pod dozor, takže osobná sloboda predsedu biskupskej konferencie bola hatená. Taktiež v posledných dňoch do ostatných biskupských úradov boli dosadení štátni zmocnenci, ktorí kontrolovali všetky listy, takže veriaci sa ani v najdôvernejších veciach svedomia nemohli priamo obrátiť na svojho biskupa. Je očividné, že tieto opatrenia rušia slobodu ústavou zaručených práv a mnohých platných zákonov.
Napätá  atmosféra  ťažko  vplývala  na  celú  Gréckokatolícku  cirkev  v  čele  s  jej  biskupmi  P. P. Gojdičom  a  V. Hopkom. V novinách, v rozhlase sa začali otvorené útoky na Gréckokatolícku cirkev a oboch jej biskupov, ktorí vraj “spolu s Vatikánom sa snažia rozvrátiť ľudovodemokratické zriadenie v ČSR.” Zo všetkých strán sa sypali na príkaz nepriateľsky naladenej vlády klamstvá, ohováranie a očerňovanie Gréckokatolíckej cirkvi. Nakoniec už bolo každému jasné, že je to naplánovaná akcia zameraná na jej likvidáciu.
Dňa 22. februára 1949 krátko pred polnocou    bezpečnosť prepadla Kláštor otcov baziliánov v Prešove a otcov, ktorí boli doma, Mariána Potaša a  Jozefa Homičku, ako aj novicov uväznili. O vtedajšej situácii referuje biskup Gojdič prezidentovi republiky listom zo dňa 8. marca 1949. V ňom prosí o zakročenie prezidenta v tom zmysle, aby “podobné postupovania ZNB sa neopakovali, lebo to je nielen pre nás veľmi bolestným a neslúži to vôbec ani štátu na slávu, ani na osoh, lebo to dáva len všelijaké príčiny na zbytočné mnohé reči a kritiky…”
Onedlho, v júli vzali do väzby asi 30 sestier služobníc a ďalších šesť sestier baziliánok. Keď sa vyšetrovaním na bezpečnosti zistilo, že pre súdnu obžalobu zaistených rehoľných osôb nie sú žiadne dôvody, formálne ich prepustili na slobodu a odviezli do tábora nútenej práce v Novákoch na prevýchovu. Niektoré sestry, ktoré nemali naše štátne občianstvo, odviezli pod eskortou do Poľska.
Spočiatku mala u nás mať akcia na prestup do pravoslávia ráz dobrovoľnosti. Formálne stačilo podať žiadosť o zaregistrovanie prestupu. Záujem bol takmer nulový. Organizátori akcie sa naviac dopustili taktickej chyby, keď nechali za seba jednať úrady. Tie kládli žiadateľom o prestup množstvo otázok, akoby boli na výsluchu. V skutočnosti to výsluch bol, lebo otázky kládli väčšinou príslušníci rôznych zložiek ministerstva vnútra. Pravoslávni si vymohli v tejto veci nápravu, ale k masovým prestupom ani potom nedochádzalo.
K tomu sa vyjadril aj L. Holdoš, bývalý povereník pre veci cirkevné na Slovensku, ktorý bol o všetkom dobre informovaný a uvádza, že ho v roku 1949 vyhľadali  predstavitelia Pravoslávnej cirkvi v Československu a informovali ho, že “práve tak ako na druhej strane Karpát i tu pravoslávni získavajú k prestupu príslušníkov Gréckokatolíckej cirkvi”. Postup bol v tej dobe, kedy sa náboženská príslušnosť evidovala na úradoch taký, že bolo potrebné podať si formálne žiadosť na ONV, aby mohol byť prestup zaregistrovaný. Verejná správa kládla žiadateľovi celý rad otázok, a to i cestou  ZNB, takže mal dojem, akoby bol vyšetrovaný, preto svoju žiadosť radšej odvolal. Pravoslávni predstavitelia žiadali L. Holdoša jedine o to, aby zakročil proti takýmto praktikám, a aby sa nikomu nekládli prekážky pri prestupe do Pravoslávnej cirkvi.
Za tejto situácie biskupstvo muselo hľadať iné formy a prostriedky komunikácie s kňazmi a veriacimi. Informovať o aktuálnych cirkevno-politických otázkach. Kľúčovú úlohu v tomto smere plnili pastierske listy biskupa dopravované kuriérnou cestou a priame kontakty s dekanmi a kňazmi. Keď už bolo jasné, že sa schyľuje k tzv. Návratovej akcii, biskup Gojdič 31. augusta 1949, zhodou okolností v ten istý deň, keď cirkevná komisia ÚV KSČ odporúčala Pravoslávnej cirkvi zamerať svoju činnosť na východné Slovensko a získať základňu medzi uniatmi, vydal pastiersky list. Hovorilo sa v ňom o tom, že sa objavili rôzni agitátori, ktorí sľubmi a hrozbami chcú odtrhnúť ľudí od Gréckokatolíckej cirkvi. List apeloval  na veriacich, aby zostali verní svojej viere, pripomenul im správanie kresťanov v prvých troch storočiach a končil so slovami: “Zostáva nám len jedno: žiť podľa viery v mieri a  šťastí,  alebo  zomrieť, lebo večné šťastie je hodné každej obety, inej cesty nemáme. ”

Právne normy pred rokom 1950
     Vrcholom prípravného obdobia na likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi v ČSR sa stal najviac rok 1949. Štát začal obmedzovať slobodu cirkvi. Prvý verejný zákon, ktorý nebol vôbec priaznivý pre cirkev bol zo dňa 14.októbra 1949, ktorým sa zriadil Štátny úrad pre veci cirkevné (ďalej už len ŠÚC) na čele s A. Čepičkom ( na Slovensku Slovenský úrad pre veci cirkevné na čele s G. Husákom). Tento zákon v 2§ zdôrazňoval všeobecné poslanie ŠÚC, keď hovorí o úlohe, ktorou je dbať na to, aby sa cirkevný náboženský život vyvíjal v súlade s ústavou a zásadami ľudovo demokratického zriadenia, a zaistiť tak pre každého ústavou zaručené právo slobody vyznania, založené na zásadách náboženskej znášanlivosti a rovnoprávnosti všetkých vyznaní.3§ ruší všetky úrady, ktoré do tej doby vykonávali pôsobnosť vo veciach cirkevných a náboženských. Pôsobnosť prechádza na SÚC. 25.októbra 1949 bolo uverejnené v zbierke zákona vládne nariadenie č. 228/1949 Zb. o pôsobnosti a organizácii SÚC. V tomto vládnom nariadení sa hneď v 2§ ruší sloboda spomenutá v 2§ č. 217/1949 Zb. Keď si priblížime tento paragraf bližšie spoznáme aké široké pole pôsobnosti mala v cirkvi štátna moc.
§2
Do pôsobnosti Štátneho úradu pre veci cirkevné spadá prevážne:
a)  normotvorná, riadiaca a dozorná činnosť vo všetkých cirkevných a náboženských veciach
b)  správne veci cirkví, náboženských spoločností, ich zložiek, komunít, ústavov, nadácií, kostolov, obročí, fondov, reholí a kláštorov, ako aj ich veci hospodárske a finančné (majetkoprávne konanie, veci stavebné, správa cirkevných fondov a nadácií a pod.),
c)  ochrana cirkevných pamiatok,
d)  veci rozpočtové, úverové a plánovacie v cirkevnom a náboženskom obore bez ujmy pôsobnosti Štátneho úradu plánovacieho,
e)  osobné a platové veci duchovných, učiteľov a zamestnancov bohosloveckých fakúlt, učilíšť, a seminárov, ako aj učiteľov náboženstva,
f)  úprava vyučovania náboženstva, schvaľovanie učebných osnov, učebníc a pomôcok, vrchný dozor na vyučovaní náboženstva i na cirkevnom učilišti každého druhu v dohode s ministerstvom školstva, vedy a umenia,
g)  odborné posudzovanie cirkevného a náboženského spravodajstva a publikácií,
h)  vydávanie úradného vestníka pre duchovných, vydávanie informačných správ a publikácii,
i)  veci náboženských spolkov a organizácii bez ujmy pôsobnosti ministerstva vnútra,
j)  veci charitatívnej činnosti cirkvi a náboženských spoločností,
k)  starostlivosť o to, aby sa náboženský život vyvíjal v súlade s ústavou,
l)  sledovanie rozvoja cirkevných a náboženských medzinárodných stykov.
Na obmedzovanie a kontrolovanie bol vydaný rad noriem týkajúcich sa hospodárskeho zabezpečenia niektorých cirkví štátom.
Šlo o tieto vládne nariadenia:
č.219/1949 Zb., pojednávalo o Rímskokatolíckej cirkvi
č.220/1949 Zb., pojednávalo o Československej cirkvi
č.221/1949 Zb., pojednávalo o Evanjelickej  cirkvi
č.222/1949 Zb., pojednávalo o Pravoslávnej cirkvi
Všetky boli prijaté dňa 18.októbra 1949, obsahovo vrátane paragrafovania sú zhodné. Medzi týmito nariadeniami jednoznačne chýba to, ktoré by sa týkalo Gréckokatolíckej cirkvi. Je len čudné, že Pravoslávna cirkev, ktorá mala do 10 tisíc veriacich mala takéto nariadenie a Gréckokatolícka cirkev so svojimi skoro 300 tisícami veriacimi takéto nariadenie nevlastnila. To je len potvrdenie, že už bolo rozhodnuté.
V spomínaných vládnych nariadeniach pre jednotlivé cirkvi išlo o riadenie týchto cirkví, keď ich podstatou bolo:
– zriaďovanie duchovných miest so štátnym súhlasom
– výkon duchovnej činnosti iba so štátnym súhlasom
– sľub vernosti republike
– náležitosti duchovných
Všetky tieto normy boli odvodené zo zákona č.218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom zo dňa 14. októbra 1949. Tento zákon bol doslova oslabením cirkví a ovládnutím štátom. V §2 sa hovorí o tom, že štátny súhlas sa môže udeliť iba duchovným, ktorí sú československými štátnymi občanmi, sú štátne spoľahliví a bezúhonní a spĺňajú aj inak všeobecné podmienky na prijatie do štátnej služby. Miera spoľahlivosti mala štyri kategórie:
1. kategória  – kňaz celkom spoľahlivý
2. kategória  – kňaz s kladným postojom k zriadeniu, ale  kolísajúci
3. kategória  – kňaz vystupujúci nepoliticky
4. kategória  – kňaz reakčný
Potvrdzuje to ešte aj §7, keď hovorí:
Pôsobenie a ustanovenie duchovných
bod 1) Duchovnú (kazateľskú a pod.) činnosť v cirkvách a náboženských  spoločnostiach môžu vyvíjať iba osoby, ktoré majú na  to štátny súhlas, a ktoré vykonajú sľub. Znenie sľubu ustanoví vláda nariadením.
bod  2) Každé ustanovenie (voľba, menovanie) týchto osôb si vyžaduje predchádzajúci súhlas štátu.
bod 3) Uprázdnené miesta sa majú obsadiť najviac do 30 dní. Ak by sa tak nestalo, môže štát  urobiť potrebné opatrenia na zaistenie riadneho chodu duchovnej správy, cirkevnej administratívy alebo výchovy duchovných.
Do mozaiky našej skladačky, pôsobenia štátu v cirkvi, sa nám ako kamienok vkladajú aj §10 a §11.
§10
bod  1)  Štát dozerá na majetok cirkvi a náboženských spoločností.
bod 2) Zástupcovia cirkvi a náboženských spoločností a správcovia cirkevného majetku zostavia súpis všetkého hnuteľného i nehnuteľného majetku a majetkových práv cirkví a náboženských spoločností, ich zložiek, komunít, ústavov, nadácii, kostolov a fondov a predloží ho do troch mesiacov od začiatku účinnosti tohto zákona Štátnemu úradu pre veci cirkevné. Podrobnosti stanoví Štátny úrad pre veci cirkevné.
bod 3)  Akékoľvek odcudzenie alebo zaviazanie majetku cirkvi a náboženských spoločností vyžaduje predchádzajúceho súhlasu štátnej správy.
§11
Zánik záväzkov
bod  1) Všetok súkromný a verejný patronát nad kostolmi a inými cirkevnými vecami prechádza na štát.
bod 2) Všetky záväzky prispievať na účely cirkví a náboženských spoločností, ich zložiek, komunít, nadácií, kostolov a fondov, opierajúc sa o patronát alebo iné právne dôvody alebo dlhodobé zvyklosti, zanikajú, s výnimkou záväzkov členov cirkvi a náboženských spoločností, vyplývajúcich zo zriadenia schválených štátom.
Všetky tieto normy boli neskôr využité pri odovzdávaní majetku Gréckokatolíckej cirkvi pravoslávnym. Svedčí o tom aj list Štátneho úradu pre veci cirkevné Metropolitnej rade pravoslávnej cirkvi zo dňa 13.2.1952. Predmetom je prevod nehnuteľného majetku bývalej gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev. V tomto liste sa zároveň uvádza, že pravoslávni sa dožadovali majetku. Citujem z listu: “V zmysle uznesenia snemu gréckokatolíckych duchovných a veriacich a schválenia ŠÚC bola dňom 28. apríla 1950 zrušená na celom území Československej republiky Gréckokatolícka cirkev. Všetky jej práva, majetok a zariadenie prevzala týmto dňom  Pravoslávna cirkev v Československu.
Štátny úrad pre veci cirkevné ustanovuje preto podľa §10 zák. č.218/49 Zb. a §2 vládneho nariadenia č.228/1949 Zb.:
Súdy zapíšu žiadosť Metropolitnej rady pravoslávnej cirkvi v Československu pri nehnuteľnostiach zapísaných doteraz právom vlastníckym na Gréckokatolícku cirkev, alebo na akúkoľvek jej zložku, komunitu, ústav, nadáciu, kostol, fond, spolok, alebo akúkoľvek inú gréckokatolícku inštitúciu, vklad práva vlastníckeho pre Pravoslávnu cirkev v Československu a ak ide o iné vecné oprávnenie k nehnuteľnostiam, zapísaným v pozemkových knihách v prospech Gréckokatolíckej cirkvi, jej akékoľvek zložky, komunity, ústavy, nadácie, kostola, fondu, spolku, či akejkoľvek inej gréckokatolíckej inštitúcii, prevod týchto vecných práv na Pravoslávnu cirkev v Československu.

Likvidácia – Malý a Veľký sobor

Malý sobor –  Vyšné Ružbachy, 24. apríl 1950
Malý sobor mal za úlohu získať skupinu gréckokatolíkov, ktorí by súhlasili z pravoslavizovaním. Podľa Michala Fedora pravoslávna cirkev vo Vyšných Ružbachoch nevystupovala. Vyplývalo to z charakteru podujatia, keďže nevystupovala ani v Rumunsku ani na Ukrajine. Vo Vyšných Ružbachoch malo ísť iba o menšiu skupinu gréckokatolíckych kňazov, ktorí mali s   “návratom” na pravoslávie súhlasiť, exponovať sa zaň a vydať manifest. Väčšiu časť týchto duchovných mali tvoriť tí, ktorí sa predbežne ukazovali ako poddajní. Tí však nemohli byť autoritou medzi  ostatnými, preto boli dovezení aj kňazi s dobrou povesťou. Rátalo sa aj s psychologickým nátlakom. Voľba Vyšných Ružbách nebola náhodná, lebo toto miesto bolo bez gréckokatolíckeho zázemia.
Schôdzku  viedol  Ivan Rohaľ – Iľkiv. On a tí,  ktorí  stáli  za  ním,  si  boli  sebou  takí  istí,  že text rezolúcie  z  tohoto  “Malého soboru” i manifest mali dopredu pripravený. Kňazi však nesplnili ani jeden predpoklad, ktorý organizátori od nich očákávali. Jednoznačnú požiadavku pravoslavizovať jednohlasne odmietli. Proti prestupu sa postavili nielen kňazi, ale aj veriaci. Tí výrečným spôsobom prejavili svoju solidárnosť so svojimi kňazmi. Tak sa Malý sobor skončil úplným fiaskom. Organizátori likvidačnej akcie sa takto ocitli v nepríjemnej situácii. Príprava „Veľkého soboru” bola v plnom prúde. A štyri dni pred ním sa ukázalo, že hlavný predpoklad, Malý sobor, nie je splnený.

Veľký sobor –  Prešov, 28. apríl 1950
     Dňa 28. apríla 1950 sa V Čiernom Orle v Prešove uskutočnil Prešovský sobor. Tejto otázke sa veľmi venovať nebudeme. Je to už zdokumentované vo viacerých knihách, a preto sa iba pozrieme na tvrdenia mnohých historikov.
Na úvod si pripomenieme, aký počet duchovných malo Prešovské gréckokatolícke biskupstvo a pripojená Gréckokatolícka mukačevská  Apoštolská administratúra na Slovensku v roku 1950 pred Prešovským soborom:
a, diecézneho biskupa  P. Pavla Gojdiča
b, pomocného biskupa ThDr. Vasiľa Hopku
c, generálneho vikára Apoštolskej administratúry o. Antona Tinka
d, 328 kňazov
Na sobore sa zúčastnilo 820 delegátov a 100 kňazov, ale k týmto počtom sa vrátime neskôr. Hlavným bodom rokovania bolo prijatie uznesenia, v ktorom bol návrat Gréckokatolíckej cirkvi do lona “pradedovskej” Pravoslávnej cirkvi. Teraz sa môžeme zahľadieť do prijatého manifestu, v ktorom  podľa mojej osobnej mienky nešlo len o gréckokatolíkov, ale o celú Katolícku cirkev, keď v jednom bode prijatého manifestu čítame: “Opúšťame Úniu preto, lebo Vatikán je ten, ktorý rozdeľuje svet na východ a západ. Jemu sú bližšie západné štáty – Španielsko, Francúzsko, Amerika a ich svetské bohatstvo, ako národy slovanské, ktoré po dlhom utrpení a proti nepriazni Ríma sa dopracovali vlastnými silami konečne slobodného života. Rím rozdeľuje svet, ale naše snahy o obrodenie kresťanstva a celého ľudstva nevylučujú nikoho. Nevieme s istotou, či táto “obroda” nemala korene aj v ostatných štátoch, keď sa vyjadruje pre celé ľudstvo a podobná situácia sa odohrala aj v susedných štátoch.
Táto obroda kresťanstva by podľa Kristovho učenia nemohla vyzerať tak, ako sa praktizovala v päťdesiatych rokoch vo východnej Európe.
Ďalší bod manifestu hovorí: “Opúšťame Úniu preto, aby sme prehĺbili náš náboženský život v zmysle skutočných zásad Kristovho učenia a vrátili sa k pravoslávnemu, nefalšovanému životu kresťana.”
Každý veriaci človek si všimne, že toto tvrdenie má ďaleko od nefalšovaného života. V Manifeste (s podtitulom gréckokatolíckych duchovných a veriacich) sa ešte píše: „Od polovice 17. storočia, keď bola Pravoslávna cirkev násilne pripojená Úniou k Vatikánu, žilo v prostom ľude hnutie za návrat k pravosláviu. Boli to hlavne politické momenty rakúsko – uhorských feudálov a neskôr protisovietských mocipánov za prvej ČSR, ktoré stále znemožňovali, často veľmi drastickými opatreniami svetských orgánov, tento návrat. Až dnes, keď naša ľudovodemokratická ústava zaručuje veriacim všetkých náboženstiev úplnu náboženskú slobodu vyznania, gréckokatolícki veriaci uskutočňujú svoje dávne túžby.”  Skutočnosť však bola taká – ľahko overiteľná ako zákonmi Rakúsko – Uhorska tak aj zákonmi prvej ČSR. Každý mal právo vystúpiť z akejkoľvek Cirkvi a vstúpiť do inej Cirkvi, alebo ostať mimo Cirkvi – bez vyznania.
Bola by tu na mieste otázka, či 820 delegátov, z ktorých nebola ani väčšina gréckokatolíkov, môže vykonať hromadný prestup celej Cirkvi s približne 300 000 veriacimi. Kde sa prejavila ľudovodemokratická ústava s úplne náboženskou slobodou? Môžeme s čistým srdcom konštatovať, že Manifest prijatý na sobore dňa 28. apríla 1950 bol len čistým očierňovaním Katolíckej cirkvi, aby tak bolo po vôli štátu a ZSSR, ktorí boli hákliví na západné štáty. Najviac je zaraziteľný fakt, že sa tam objavujú aj apelácie na Ježiša Krista, v ktorého mene to vraj robia. Každý,  kto čítava Sv. Písmo, okamžite zamietne túto skutočnosť. Príkladom zo Sv. Písma by sme mohli vyvrátiť slová z Manifestu, ktoré sa týkajú uskutočňovania pravoslávia podľa Kristových zásad. V Svätom písme nájdeme výrok, ktorým Kristus usmerňuje správanie veriacich, keď hovorí: “Milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, čo vás nenávidia.” Túto lásku v Manifeste nevidíme. Skôr tam nájdeme nenávisť a pýchu.
Keďže sa hovorilo o Sobore gréckokatolíckeho duchovenstva a veriacich pozrime sa, koľko kňazov a delegátov bolo účastných v Čiernom Orle. Nakoľko sa nerobila prezentácia, jednotliví historici sa rozchádzajú v počtoch. Ani jeden však nehovorí o počte väčšom ako 100 gréckokatolíckych kňazov. Najviac spomínané počty sú: 100, 43, 73. Nedá sa to určiť presne aj kvôli tomu, že kňazi odchádzali už na začiatku Soboru, ďalšia skupina odišla už po prečítaní návrhu, lebo nevedeli, o čom sa bude rokovať alebo s akciou nesúhlasili. Počet 43 sa zdá byť najpraktickejší, lebo v ten istý deň, večer sa konala vo Vyšných Ružbachoch porada kňazov s exarchom, na ktorej sa zúčastnilo len 43 kňazov.
Zo strany delegátov sú počty tiež nepresné. Manifest uvádza, že prítomných bolo 820 delegátov. Autor diela “Štát a cirkev v Československu 1948 – 1953″ udáva počet okolo 620. Václav Vaško v diele “Neumlčená” spomína 720 delegátov. Svetlo pravoslávia č. 7 – 8 1950, na 67. str. uvádza 378 delegátov. Kde potom môžeme hľadať pravdivé počty, keď ich nemali jasné ani autori Soboru?
Aby sa toto podujatie mohlo nazývať Soborom, zaväzujúcim rokovaním, muselo by mať tieto časti: registrácia delegátov, voľba funkcionárov, ustanovenie spôsobu rozhodovania, prejav, diskusia, návrh na závery, prijatie návrhu, delegáti mali predložiť výsledky na ratifikovanie delegujúcim. Ani jedna z týchto požiadaviek nebola splnená. Toto podujatie nezrealizovalo najmenej štyri body, ktoré “Sobor” či rokovanie realizovať musí: nezistila sa totožnosť účastníkov (pričom sú doklady o tom, že to neboli gréckokatolíci, tým menej delegáti celej gréckokatolíckej cirkvi), nerokovalo sa slobodne, návrhy na uznesenie a na manifest neboli účastníkom na prijatie ani len predložené. Pritom je namieste poznamenať, že podujatie stráca charakter “Soboru” – rokovania už vtedy, keď jeden bod je nesplnený. Udalosť z 28. apríla 1950 v Prešove ani “soborom” ani rokovaním nebola. Z toho vyplýva, že sa nerealizovalo ani to, čo sa jej ako “soboru” – rokovaniu pripisuje: teda gréckokatolíci svoju spätosť so Svätou Stolicou neprerušili, pravoslávie neprijali a nepožiadali ani o prijatie pod moskovskú jurisdikciu.
Tento proces likvidácie môžeme zhrnúť aj podľa listu Ladislava Holdoša, niekdajšieho povereníka pre veci cirkevné, ktorý priamo riadil akciu P, poznal jej zákulisie a niesol zodpovednosť. List je z roku 1968, v ktorom stručne zhrnul Prešovský sobor, keď píše:
1.Tzv. Akciu návratu gréckokatolíkov na pravoslávie pripravovala tzv. Ústredná komisia návratovej akcie pri Ukrajinskej národnej rade v Prešove opierajúc sa o okresné a miestne národné výbory, ktoré mali byť zložené výlučne z osôb gréckokatolíckeho vierovyznania. Po tzv. “Prešovskom sobore” týchto delegátov v apríli 1950 pri realizovaní jeho uznesenia štátna vrchnosť, t. j. vtedajší Slovenský úrad pre veci cirkevné, prestal brať na vedomie gréckokatolícku cirkev a považoval automaticky všetkých gréckokatolíkov za členov pravoslávnej cirkvi, pokiaľ administratívnym spôsobom z Pravoslávnej cirkvi nevystúpili.
2.Vtedajší minister – predseda Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe Zdenek Fierlinger neuznával zásadu, podľa ktorej “Prešovský sobor” v počte 820 delegátov, by bol oprávnený vysloviť sa menom všetkých kňazov a veriacich gréckokatolíckej cirkvi za jej zrušenie a návrat na pravoslávie.

 

Nové kánonické usporiadanie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

Gréckokatolícka cirkev slávi dnes 30. januára sviatok Troch svätých svätiteľov – sv. Bazila Veľkého, sv. Gregora Teológa a sv. Jána Zlatoústeho a práve na tento sviatok, v stredu 30. januára 2008, Svätý Otec Benedikt XVI. zriadil Gréckokatolícku metropoliu so sídlom v Prešove. Za prvého gréckokatolíckeho prešovského arcibiskupa a metropolitu vymenoval doterajšieho prešovského eparchu (sídelného biskupa) Mons. Jána Babjaka, SJ, ktorý bol za prešovského biskupa vymenovaný Božím služobníkom pápežom Jánom Pavlom II. dňa 11. decembra 2002 a za prešovského biskupa vysvätený Jánom Pavlom II. 6. januára 2003 v Bazilike sv. Petra v Ríme.

Zároveň Svätý Otec Benedikt XVI. v stredu 30. januára 2008 povýšil Košický apoštolský exarchát na Košickú eparchiu. Za prvého košického eparchu (sídelného biskupa) vymenoval doterajšieho košického apoštolského exarchu Mons. Milana Chautura, CSsR, ktorý bol vymenovaný za biskupa 11. januára 1992 a vysvätený vtedajším prešovským biskupom Mons. Jánom Hirkom 29. februára 1992 v Prešove. Do roku 1997 bol pomocným biskupom v Prešove a za košického apoštolského exarchu ho menoval Boží služobník Ján Pavol II., keď vyčlenením z Prešovskej eparchie zriadil 21. februára 1997 Košický apoštolský exarchát.

Dňa 30. januára 2008 Svätý Otec Benedikt XVI. zároveň vyčlenením z Prešovskej eparchie ustanovil novú gréckokatolícku eparchiu so sídlom v Bratislave – Bratislavskú eparchiu. Za prvého gréckokatolíckeho bratislavského eparchu (sídelného biskupa) vymenoval Mons. Petra Rusnáka.

Svätý Otec Benedikt XVI. novým kánonickým usporiadaním Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku zavŕšil 190 ročnú etapu histórie Prešovskej eparchie, ktorá bola vyčlenená z Mukačevskej eparchie a zriadená 22. septembra 1818 bulou Relata semper pápeža Pia VII. (Pius VII.). Ale zároveň je to aj potvrdenie viac ako 1100 ročnej histórie gréckokatolíkov na našom území, ktorá sa odvíja od misie sv. slovanských apoštolov Cyrila a Metoda.
Zrealizovala sa tak aj túžba, ktorú už 2. 9. 1937 vyjadril pápež Pius XI. vo svojej bule Ad ecclesiastici regiminis incrementum” slovami: „akonáhle to bude možné uskutočniť, zriadi Apoštolský Stolec v Československej republike dve nové metropolitné sídla, jedno latinského obradu a druhé východného obradu”.

Gréckokatolíci na Slovensku si tohto roku pripomenú aj 40. výročie od obnovenia pôsobenia Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu v roku 1968 po osemnástich rokoch prenasledovania, kedy bola táto cirkev od roku 1950 totalitným režimom postavená mimo zákon a nemohla verejne pôsobiť. Jej biskupi, kňazi, ale aj mnohí veriaci laici boli uväznení, perzekvovaní a vyhnaní do vyhnanstva. Mnohí počas tých rokov zahynuli, ale zostali verní Bohu, Katolíckej cirkvi a svojmu svedomiu. Utrpenie tejto cirkvi sa premietlo aj do zdecimovaného počtu veriacich, ktorých počet však z Božej milosti a kvalitnou pastoračnou službou mnohých kňazov postupom rokov narastá.

Vytvorenie Gréckokatolíckej metropolie sui iuris (svojho práva) so sídlom v Prešove s vymenovaním jej prvého arcibiskupa a metropolitu, povýšenie Košického apoštolského exarchátu na eparchiu s vymenovaním jej prvého eparchu a zriadenie novej eparchie v Bratislave s vymenovaním jej prvého biskupa je zo strany Svätej stolice veľkým vyznamenaním pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku a ocenením jej osobitného svedectva o jednote s Rímskou cirkvou počas prenasledovania totalitným režimom v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Je to historická a zároveň nadčasová udalosť. Metropolitné zriadenie umožní Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku byť rovnocennejším partnerom v spoločenskom ako aj ekumenickom dialógu v našom regióne.

Je to taká veľká historická udalosť, že vďačnosť gréckokatolíkov je na prvom mieste nasmerovaná k Bohu a k Presvätej Bohorodičke, ako aj k blaženým gréckokatolíckym mučeníkom: prešovskému biskupovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi, OSBM, jeho pomocnému biskupovi Vasiľovi Hopkovi a rehoľnému kňazovi Metodovi Dominikovi Trčkovi, CSsR. Naša vďačnosť patrí Svätému Otcovi Benediktovi XVI., Kongregácii pre východné cirkvi a tiež bývalému apoštolskému nunciovi na Slovensku arcibiskupovi Mons. Henrykovi Józefovi Nowackému.

Vyjadrenie novovymenovaného prešovského gréckokatolíckeho arcibiskupa a metropolitu Mons. Jána Babjaka, SJ:
„Túto historickú skutočnosť vnímam ako konkrétne orodovanie našich blahoslavených mučeníkov v nebi. Je to udalosť, ktorá vyjadruje skutočnú všeobecnosť Katolíckej cirkvi, kde aj všetky obrady majú rovnaké práva a povinnosti. Hovorí o tom, že naozaj všetky miestne cirkvi majú rovnakú dôstojnosť. Sme presvedčení, že tento krok bude požehnaním pre celú Katolícku cirkev. Je to výrečné svedectvo aj v ekumenickom rozmere.
Skutočnosť povýšenia Gréckokatolíckej cirkvi, ktorým jej Svätý Otec dáva veľké uznanie, môže ponúknuť tejto spoločnosti nový pohľad na nenahraditeľné miesto, ktoré v spoločnosti Cirkev plní. A v neposlednom rade je táto udalosť, po apoštolskej návšteve Božieho služobníka pápeža Jána Pavla II. medzi gréckokatolíkmi v Prešove 2. júla 1995 a po blahorečení gréckokatolíckych mučeníkov ďalším vkladom k rehabilitácii Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola a je po stáročia verná Bohu a rímskemu pápežovi. Je to nesmierna Božia milosť, že naša cirkev mohla aj v nedávnej minulosti na svojom tele dokázať, že jej jednota s Rímom nie je umelá, ale prirodzene vyrastá z modelu, ktorý na naše územie priniesli sv. slovanskí apoštoli Cyril a Metod. V kánonickom usporiadaní Gréckokatolíckej cirkvi na Metropolitnú cirkev sui iuris vidím ocenenie utrpenia jej biskupov mučeníkov, ktorých relikvie sú k verejnej úcte vystavené v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove, ako aj jej kňazov a laických veriacich. Som presvedčený, že práve v takomto duchu prijme túto správu aj každý gréckokatolík, všetci rímskokatolíci, i všetci ľudia dobrej vôle v našej vlasti, ale aj v zahraničí. Som hlboko presvedčený, že prospeje k prehĺbeniu viery u veriacich tým, že bude o nich lepšie postarané po duchovnej stránke. Beriem to ako ocenenie vernosti našej cirkvi v nedávnej minulosti a tiež ako výzvu k vernosti do budúcnosti. Ako biskup Prešovskej eparchie celých päť rokov som zakusoval veľké Božie požehnanie našej cirkvi prejavované najmä v mnohých nových kňazských a rehoľných povolaniach. Verím, že aj do budúcnosti budeme v tomto smere povzbudením pre celú Katolícku cirkev a príde čas, kedy budeme môcť pomáhať aj vysielaním misionárov”.

Faktografia histórie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku:

  • 1771 – ustanovenie Mukačevskej eparchie

• 27.07.1787 – vznik gréckokatolíckeho Košického vikariátu v rámci Mukačevského biskupstva
• 1791 – bývalý chrám minoritov sa stáva farským chrámom gréckokatolíkov v Prešove a majetkom gréckokatolíckeho vikariátu v Košiciach
• 19.08.1792 – budovy bývalého kláštora minoritov boli určené za rezidenciu gréckokatolíckeho vikariátu
• 1806 – panovník František II. ustanovil za definitívne sídlo vikariátu mesto Prešov
• 03.11.1815 – panovník František I. kráľovským výnosom rozhodol o rozdelení Mukačevského biskupstva
• 22.09.1818 – pápež Pius VII. bulou Relata Semper kanonicky erigoval Prešovské gréckokatolícke biskupstvo; povýšenie farského kostola na biskupskú katedrálu
• 06.10.1818 – Gregor Tarkovič pápežom Piom VII. potvrdený za prvého prešovského biskupa
• 17.06.1821 – slávnostná inštalácia prvého prešovského biskupa Gregora Tarkoviča v prešovskej katedrále
• 1843 – 1875 – episkopát druhého prešovského biskupa Jozefa Gaganca
• 1876 – 1882 – episkopát tretieho prešovského biskupa Dr. Mikuláša Tótha
• 1883 – 1911 – episkopát štvrtého prešovského biskupa Dr. Jána Vályiho
• 1911 – 1913 – Prešovské biskupstvo spravuje kanonik Juraj Repássy
• 1914 – 1920 – episkopát piateho prešovského biskupa Dr. Štefana Nováka
• 1918 – 1922 – Prešovské biskupstvo spravuje generálny vikár Dr. Mikuláš Russnák
• 1922 – 1927 – biskupstvo spravuje prešovský administrátor a križevacký biskup Dr. Dionýz Nyáradi
• 1927 – 1940 – Pavel Peter Gojdič, OSBM prešovským apoštolským administrátorom
• 1940 – 1960 – episkopát šiesteho prešovského biskupa blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča, OSBM
• 1947 – 1976 – pomocný prešovský biskup blahoslavený ThDr. Vasiľ Hopko
• 28.04.1950 – tzv. Prešovský sobor, na ktorom bola zlikvidovaná Gréckokatolícka cirkev v Československu
• 28.04.1950 – 5.7.1968 – katedrálny chrám v užívaní Pravoslávnej cirkvi
• 1969 – 1989 – správu biskupstva vykonáva apoštolský ordinár Mons. Ján Hirka
• 21.12.1989 – Svätý Otec Ján Pavol II. vymenoval za sídelného prešovského biskupa Mons. Jána Hirku
• 1989 – 2002 – episkopát siedmeho prešovského biskupa Mons. Jána Hirku
• 20.04.1990 – katedrálny chrám, biskupská rezidencia, budova fakulty a seminára boli prinavrátené do vlastníctva Gréckoka¬tolíckej cirkvi
• 1992 – 1997 – pomocný prešovský biskup Mons. Milan Chautur, CSsR
• 02.07.1995 – sídlo Prešovskej eparchie a jej katedrálny chrám navštívil Svätý Otec Ján Pavol II.
• 13.03.1996 – Ján Pavol II. erigoval nový Apoštolský exarchát pre gréckokatolíkov na území Českej republiky so sídlom v Prahe vyčlenením z Prešovskej eparchie
• 21.02.1997 – Ján Pavol II. erigoval nový Apoštolský exarchát so sídlom v Košiciach vyčlenením z Prešovského biskupstva
• 04.11.2001 – Svätý Otec Ján Pavol II. v Ríme blahorečil prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM a rehoľného kňaza Metoda Dominika Trčku, CSsR
• 11.12.2002 – Ján Pavol II. vymenoval za ôsmeho prešovského biskupa ThDr. Jána Babjaka, SJ, PhD.
• 14.09.2003 – Svätý Otec Ján Pavol II. v Bratislave – Petržalke blahorečil biskupa Vasiľa Hopka a rehoľnú sestru Zdenku SchelingovúŠtatistické údaje o počte veriacich, kňazov, rehoľníkov a rehoľnív a farností v Gréckokatolíckej cirkvi.

Počty veriacich:
Počet gréckokatolíkov na Slovensku: cca 250 000 veriacich
Arcibiskupstvo Prešov: cca 140 000 veriacich
Eparchia Košice: cca 90 000 veriacich
Eparchia Bratislava: cca 20 – 25 000 veriacich

Počty kňazov:
Počet gréckokatolíckych kňazov na Slovensku v aktívnej službe (bez rehoľníkov): 376
Arcibiskupstvo Prešov: 226 kňazov
Eparchia Košice: 137 kňazov
Eparchia Bratislava: 13 kňazov

Počet rehoľníkov a rehoľníc v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku: 164

Počet farností Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku: 266
Arcibiskupstvo Prešov: 160 farností
Eparchia Košice: 92 farností
Eparchia Bratislava: 14 farností

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>