Keď Ježiš prišiel na druhý breh do gadarského kraja, vybehli proti nemu dvaja posadnutí zlými duchmi a takto kričali : “ Čo ťa do nás, Syn Boží ?! Prišiel si sem predčasne nás mučiť ?“
Možno si v srdci povieme, aký zvláštny človek? Možno si povieme: „Bože ďakujem ti, že nie som ako tento človek!“ Ale či v každom hriechu nerobíme niečo podobné ako on. Modlíme sa ústami a zároveň hriechom kričíme: „Čo ťa do mňa, Ježiš!“ Či nás zvlášť ťažké hriechy nevrhajú do podobnej schizofrénie, akou trpel tento posadlý. Ovocím hriechu je rozbitie osobnosti človeka. Ježiš je tak mocný, že nie je pre neho problém oslobodiť človeka hoci aj od celého pluku démonov. Diabol nikdy nemôže byť mocnejší ako Kristus, Pán a Stvoriteľ. Ak sa niekedy zdá, že sa Kristova moc nemôže prejaviť v živote konkrétneho človeka, nie je chyba v Ježišovi, ale v našom slobodnom rozhodnutí, nakoľko umožníme Kristovi v sebe pôsobiť. Je to sila Ježišovho mena, ktoré oslobodzuje človeka od každej formy posadlosti. Nepoznávame samých seba v tomto výkriku. Je to krik pýchy. Ona je najväčším sebaklamom, v ktorom žije diabol a všetky ním oklamané a zvedené bytosti. Slovo Božie je Pravdou a Pravda môže aj bolieť a veľmi často aj bolí. Ale je to spasiteľná bolesť. Len ten, kto počúva, verí a zachováva Božie Slovo je oslobodený od zlého ducha, sedí oblečený pri Ježišových nohách a chová sa rozumne.
o. Vlastimil