„Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie…
Prídem a uzdravím ho. Tak pred vekmi rozhodol Boh: že príde v ľudskej podobe, aby uzdravil svet; svet chorý, ochrnutý náruživosťami, zamotaný do hriechu. Prídem a uzdravím ho mocou svojej pravdy a milosti, osvietim ho a pozdvihnem z úpadku.
Aj dnes je čas Kristovho príchodu. Vlastne celé dejiny ľudstva, od chvíle prvotného hriechu, od vyhnania z raja až po dnešný deň, aj osobná história každého z nás — je časom očakávania, je nepretržitým adventom. Stále očakávame Božie zmilovanie a voláme o toto zmilovanie v tmavej noci. Stále sa cítime ako chorý bedár, ktorý predkladá Bohu čoraz novšie prosby a potreby. Ale či uprostred týchto prosieb nezabúdame na najdôležitejšiu vec: dávame prednosť potrebám duše, potrebe zmierenia a zjednotenia s Bohom? Práve pre túto vec Boh prichádza na svet ľudí; bez jeho prítomnosti, bez jeho svetla a tepla človek je ochrnutý vo svojom duchovnom živote. Ochrnutie to je nehybnosť. Môžeme v našej duši pozorovať nejaký pohyb k lepšiemu? Je v nás čoraz väčšia trpezlivosť, ovládanie, ústupčivosť, pochopenie? Nezotrvávame na mieste podľa zásady ,je dobre, ako je“? Nie je tento nedostatok pokroku prejavom nejakého ochrnutia? Niekto nám už pripomenul takéto ochrnutie vôle, keď napísal: Mohli by mať už veľa, ale oni nechcú (S. Wyspiański). Ak si myslíme, že je dobre ako je – bolo by to zrieknutie sa pokroku; ale zrieknuť sa pokroku v dobrom, to je niečo horšie než stagnácia: to je skutočné postupné ochrnutie
Postoj stotníka je postojom viery a pokory. On tiež očakáva splnenie svoje prosby; ale jeho pokora sa veľmi nevnucuje a jeho viere stačí jedno slovo Uzdravovateľa. Aj my naše adventné očakávanie vyslovme slovami: Pane, moja duša je slabá…, nedokonalá…, stratená…, znechutená. A naša pokora a viera nájdu svoje vyjadrenie práve v slovách stotníka: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.
Tadeusz Olszański CM