„Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť a piť a čo si oblečiete!” …
Niekedy sa pýtame sami seba, prečo sa tak ženieme len za zabezpečením, radosťami a rozptýlením tohto sveta a času? Prečo si nevedia ľudia, aj ja sám, odoprieť radosti, alebo odložiť zbytočné starosti, ktoré neprospievajú duševnému životu? Asi len preto, že mám málo viery v Boha, málo verím a len veľmi vzdialeno a hmlisto, a že okrem tohto života existuje aj iný život, oveľa dokonalejší a obsahovo plnší. Boh je skutočná živá osoba a život v budúcnosti s ním alebo bez neho si pripravujeme životom tu na zemi. Preto ľudia žijú život tu na zemi bez šťastia z viery vo večný život a správajú sa tak, ako by mali k dispozícii len tie malé prostriedky času, priestoru a radosti, ktoré sú medzi kolískou a truhlou, preto sa prisávajú ako pijavice na tieto veci a ich sladkosť chcú vysať až do poslednej kvapky. Preto sa každý z nich pokladá za hlupáka a nešťastníka, ak mu nejaký ten pôžitok ujde a žije v neustálom strachu, že mu každú chvíľu môže vyraziť z rúk tieto jeho obľúbené hračky. Preto ten strach človeka pred rakovinou, vojnou, čiže strach pred smrťou. Z toho plynie preto to šialené úsilie starostí: Musím stavať, budovať, musím zabezpečiť rodinu, však na Boha budem mať potom čas – v starobe. Potom, potom – a nakoniec nikdy. Opýtajme sa seba, svojho svedomia, či aj ja nepatrím do tejto kategórie ľudí. Ak cítim, že áno, slabne moja viera v Boha upadá môj život praktického kresťana.
spracoval o. Vlastimil