…Keď prišiel k domu, nikomu nedovolil vojsť dnu, iba Petrovi, Jánovi, Jakubovi, ako aj otcovi a matke dievčaťa. Všetci nad ňou plakali a nariekali. On však povedal: „Neplačte! Nezomrela, ale spí.“ Oni ho vysmiali, lebo vedeli, že zomrela. Všetkých poslal von, chytil ju za ruku a zvolal: „Dievča, vstaň!“ I vrátil sa jej duch a hneď vstala. Prikázal, aby jej dali jesť. Jej rodičia stŕpli od úžasu. On im však prikázal, aby nikomu nehovorili, čo sa stalo.
Smrť, ktorú predstavuje dnešné evanjelium, vyzerá len ako spánok. Avšak je bolestným faktom, ktorý by sme najradšej odsunuli, čo najďalej. Prosí o to tá smrteľne ohrozená žena, ako aj otec zomrelého dievčaťa.
Strach pred smrťou je pochopiteľný. Približujúc sa k smrti a nakoniec jej podľahnúc – fakticky musíme opustiť veľa dobier a hodnôt. Ale každé pozemské dobro je len odbleskom Boha, Najvyššieho Dobra. Dobro, ktoré tu predstavujeme – nachádzame na druhej strane, v samom jeho Prameni. Láska, ktorá nás tu spojila s najbližšími, smrť ju nepreruší, ale samozrejme, bude stonásobne zväčšená skrze zjednotenie s Najvyššou Láskou; bude tiež oslobodená od všetkého, čo ju tu mohlo zväzovať. Všetkých a všetko, čo len človek skutočne miloval – musí sa nájsť v budúcom živote.
Ak napriek tejto viere smrť je spojená s bolesťou dočasného rozlúčenia -táto bolesť je produktívna: zo smrti vyrastá život. V prírode život jedných bytostí je závislý od smrti druhých. Podobný zákon vládne v nábožensko-morálnom živote. Každá duša vďačí za svoj život spasiteľnej Kristovej smrti, a tiež smrti tých spravodlivých, ktorí sa zapájajú skrze obetu svojej smrti, dobrovoľne prijatej, do obety Spasiteľa.
Prežívajúc počas svätej omše Kristovu smrť – urobme dobrovoľný akt obetovania svojho života – spájajúc svoju bolesť z pominuteľnosti s jeho smrťou; možno takto perspektíva smrti nebude pre nás bolestná.
Tadeusz Olszański CM – P. ThDr. Ľubomír Stanček CM