GRÉCKOKATOLÍCKA   CIRKEV  ZALUŽICE

Povýšenie kríža Pánovho nad celým svetom

„A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12, 32)

POVÝŠENE ÚCTYHODNÉHO A ŽIVOTODARNÉHO KRÍŽA NAD CELÝM SVETOM

Predivné znamenie kríža, ktoré na nebi uvidel cisár Konštantín, nájdenie dreva kríža cisárovnou Helenou v Jeruzaleme a nakoniec okolnosť, že aj cisár Konštantín prijal kresťanskú vieru a urobil ju vo svojom rozľahlom gréckom panstve štátnou a slobodnou od každého prenasledovania, bolo dôvodom výročia, ktoré tak východná, ako aj západná cirkev hneď od nájdenia úctyhodného dreva kríža slávi v dnešný deň, a ktorý nazýva „Povýšenie úctyhodného a životodarného kríža nad celým svetom“. Neskôr sa k tomu pridala ešte aj pamiatka toho, ako gréci-kresťania odobrali toto drevo kríža peržanom-pohanom.

Z evanjelia vieme, že Ježiš Kristus zomrel na hore Golgota na kríži medzi dvomi lotrami. Keď ich telá sňali z krížov, kríže vzali židia, skryli ich na jednom tajnom mieste na Golgote a zasypali hlinou. Tristo rokov si na Pánov kríž nikto nespomenul, pretože ešte trvalo veľké prenasledovanie kresťanov. Až 326 rokov po Kristovi prijala Helena, matka cisára Konštantína, Kristovu vieru a ako kresťanka zatúžila vidieť a kríž, na ktorom Ježiš Kristus zakončil svoj život. Za tým cieľom sv. Helena odišla do Jeruzalema a vyzvedala sa o tom kríži, no nik je nevedel povedať, kde je. Nakoniec jej vtedajší Jeruzalemský patriarcha sv. Makar poradil, aby zvolala starých židov a tých sa spýtala na sv. kríž. Zvolala najstarších židov z Jeruzalema a tí ukázali na jedného spomedzi seba menom Júda, ktorý mal podľa tradície jeho rodiny vedieť, kde sa nachádza sv. drevo. Júda spočiatku nechcel vyzradiť tajomstvo, až keď ho šesť dní nechali o hlade ukázal miesto, kde s veľkou námahou odkopali hlinu a našli tri kríže, jeden Spasiteľov a dva lotrov, ktorí s ním boli ukrižovaní. No nikto nevedel zistiť, na ktorom z tých troch krížov trpel a zomrel Spasiteľ. Patriarcha, sv. Makar, kázal nájdené kríže klásť jeden po druhom na chorú, potom na mŕtveho. Prvé dva neurobili nijaký zázrak, no keď položili tretí chorá ozdravela a mŕtvy ožil. Tento dvojaký zázrak všetkým ukázal, ktorý je pravý Kristov kríž.

Cisárovná Helena s radosťou prijala úctyhodný kríž, poklonila sa mu a bozkala ho. Vtedy všetci z nespočetného davu, ktorý sa tam zišiel, a ktorí sa nemohli pretlačiť a pobozkať sv. drevo, si želali ho aspoň zďaleka uvidieť. Sv. Patriarcha splnil sv. túžbu ľudu. Vybral si vyvýšené miesto, do svojich rúk prijal úctyhodný kríž, zdvihol ho do výšky, aby ho mohli všetci prítomní uvidieť. Sv. Makar sa kvôli tomu obracal na všetky strany, na východ i západ, na sever i na juh, a ukazoval ho všetkým ľuďom, ľudia sa na neho pozerali, klaňali sa mu a volali: „Pane, zmiluj sa!“

Svedkami tejto udalosti boli aj Židia a mnohí z nich sa obrátili na Kristovu vieru a dali sa pokrstiť. V ich počte bol aj samotný Júda, ktorý nechcel prezradiť miesto, kde ležal Spasiteľov kríž. Júda prijal sv. krst, bol nazvaný Kyriak, neskôr dosiahol hodnosť Jeruzalemského patriarchu a ako taký zomrel mučeníckou smrťou za cisára Juliána Apostatu.

Na pamiatku tejto udalosti v Jeruzaleme sa u nás v deň Povýšenia úctyhodného kríža koná pri bohoslužbe nasledovný obrad. Na konci utierne (Ranná bohoslužba byzantskej cirkvi, časť liturgie hodín, ktorá sa v byzantskej cirkvi koná slávnostným spôsobom v chráme s ľudom ), po veľkom slavosloví (Veľký chválospev „Sláva Bohu na nebi a mier na zemi …“), keď všetci spievajú „Svätý Bože“ (trojsvätá pieseň: „Svätý Bože, svätý silný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami!“), kňaz zo svätyne vynáša sv. kríž do lode chrámu a kladie ho na uprostred cerkvi pripravený tetrapód. (stolík v tvare štvorca umiestnený uprostred chrámu, na ktorom je k úcte vyložená ikona sviatku, ktorý sa práve slávi. Napr. cez sviatok „Povýšenia“ je to sv. kríž.) Na pamiatku tŕňovej koruny, ktorá bola vložená na Spasiteľovu hlavu, býva kríž zvyčajne ozdobený kvetmi. Keď kňaz vzdá česť vynesenému krížu okadením, zoberie ho do rúk, zdvihne ho, ako kedysi sv. Makar v Jeruzaleme, do výšky a ukazuje ho všetkým prítomným ľuďom na všetky strany. Ľudia tu, ako kedysi v Jeruzaleme, sa na to pozerajú a spievajú: „Pane zmiluj sa!“ Potom kňaz a za ním všetok ľud trikrát spievajú verš: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme.“ Trikrát padajú na zem pred týmto víťazonosným znamením s uctievajú si ho poklonou a bozkom.

Cisárovná Helena prikázala na Spasiteľovom hrobe vystaviť veľkolepú cerkev Kristovho vzkriesenia a tej cerkvi uložila životodárne drevo úctyhodného kríža. Okrem tejto cerkvi vtedy postavila aj iné, spolu osemnásť, v Jeruzaleme a na jeho okolí. Zobrala pre seba časť z úctyhodného kríža a klince, ktorými bol Spasiteľ pribitý ku krížu, a vrátila sa do Konštantínopola. Tu jej syn, cisár Konštantín, tiež prijal Kristovu vieru, dal sa pokrstiť, a tak bol prvým kresťanským cisárom. Sv. cirkev, za to , že Kristovu cirkev urobil v celom gréckom impériu štátnou, hoci jeho život nebol úplne svätý, ho poctila titulom „Rovný apoštolom“ a jeho pamiatku slávi s pamiatkou jeho matky sv. Helenou 25. mája.

V Jeruzalemskej cerkvi Kristovho vzkriesenia sa nachádzal Pánov životodarný kríž do roku 614. V tom roku perzský kráľ Chozdroj II. (Iní autori píšu, že sa volal Chozroj, napr. Mgr. Antonín Čížek, Synaxár, Životy svätých, Vydal spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča v Prešove, 1998, str.21) Bojoval s gréckym cisárom Fokom tak úspešne, že si podriadil veľkú časť jeho cisárstva. Medzi dobytými mestami bol aj Jeruzalem. Mrzkosti a spustošenie, ktoré tu vtedy popáchali Peržania , prevyšujú všetko chápanie. Ich zlosť sa osobitne obrátila proti kňazstvu, mnísi a mníšky v davoch hynuli pod mečmi týchto barbarov. Časť kresťanov, ktorí prežili toto krviprelievanie, boli predaní židom a vtedajšieho patriarchu Zachariáša zobrali do Perzie do otroctva. Korisť, ktorú pohania nabrali v Jeruzaleme, bola nesmierna. Najdrahší poklad, drevo kríža, prikázal perzský kráľ Chozdroj preniesť do svojho sídla a tam dôkladne strážiť, pretože dobre vedel v akej veľkej úcte bolo u kresťanov a mal nádej na vysoké výkupné. Utiesnený cisár Foka prosil víťaza o mier, sľúbil mu ročne platiť daň, no Chozdroj mu vo svojej pýche odkázal: „Nech sa Gréci nenádejajú na mier kým budú uctievať človeka ukrižovaného na kríži za Boha, a slnku, bohu Peržanov sa nebudú chcieť klaňať.“

O niekoľko rokov potom zomrel grécky cisár Foka a na jeho miesto nastúpil Heraklios. Ten prikázal, aby všetci kresťania jeho cisárstva prosili Boha o pomoc proti nepriateľovi viery a Kristovho mena, aby sa postili a modlili, a pritom sa aj cisár so slzami modlil a postil. Potom zobral početné vojsko a odišiel bojovať s Peržanmi. Pán Boh vypočul modlitby kresťanov a prijal ich pôst, a tak najprv potrestajúc kresťanov za ich hriechy, potom im pomohol s krížom v ruke zvíťaziť nad Peržanmi, ktorí teraz sami museli prosiť o mier. Za ten čas bol Chozdroj zabitý svojimi vlastnými ľuďmi a jeho syn a následník Sisaj sa ponáhľal vrátiť drevo kríža a všetky mestá, ktoré zabral jeho otec, aby uzmieril Grékov. Pritom všetci zajatí kresťania, medzi nimi aj patriarcha Zachariáš, obdržali bez akéhokoľvek výkupného slobodu a voľne sa vrátili do svojej otčiny. Stalo sa to v roku 628, a tak sv. kríž, ktorá bol štrnásť rokov v rukách pohanov, sa vrátil do rúk kresťanov. Pretože sa to stalo za pomoci modlitby a pôstu, tak sa kresťania rozhodli na znak vďačnosti voči Bohu sa za udelenú pomoc vo sviatok Povýšenia úctyhodného kríža postiť. To je aj príčinou, že sv. cirkev prikazuje tento sviatok sláviť s pôstom, hoci by aj pripadol na akýkoľvek deň, a to tým viac, že v tento sviatok sa pripomína aj utrpenie Pána Ježiša Krista.

Keď Heraklios dostal kríž z pohanských rúk, zaumienil si, že on sám ho odnesie na jeho miesto a s tým cieľom odišiel do Jeruzalema. Tu ho vzal na ramená a pustil sa z ním od Olivovej hory k chrámu Pánovho vzkriesenia, no keď sa priblížil k bráne Golgoty, zastavila ho akási neviditeľná sila a napriek všetkému svojmu úsiliu nemohol urobiť ďalej ani krok. Vtedy patriarcha Zachariáš, akoby osvietený zhora, povedal cisárovi: „Uváž, cisár, či v tvojich zlatých a drahými kameňmi ozdobených klenotoch sa môžeš podobať Spasiteľovi, ktorý ako najbiednejší a najskromnejší kedysi niesol na sebe tento kríž po tejto ceste?! Ak chceš niesť jeho kríž, nasleduj aj jeho chudobu.“ Vtedy bohabojný cisár zo seba sňal bohatý purpurový plášť a cisársky veniec a obliekol sa do jednoduchého odevu a teraz bez akejkoľvek prekážky ďalej niesol úctyhodné drevo kríža bosými nohami. Keď prišiel do cerkvi Pánovho vzkriesenia, postavenej na Pánovom hrobe, postavil sv. kríž naspäť na prestol, z ktorého bol pred 14 rokmi zobratý Peržanmi. Radosť a nadšenie z vrátenia Pánovho kríža boli nesmierne a všetci oslavovali a chválili Krista rozopätého na kríži, Kráľa slávy, a klaňali sa sv. krížu, ktorému aj od nás nech je česť, sláva a poklona teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

„A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12, 32)

1. Kríž, na ktorom zomrel ukrižovaný Spasiteľ, je vyzdvihnutý na celo svete a všetkými veriacimi sa vysoko uctieva. A keby si aj ty, kresťan, mal hoci len malú časť toho kríža, myslím, že by si aj tú čiastočku miloval, ctil a uctieval. Prečože nemiluješ a nectíš si ten kríž, ten bôľ, ktorý ti zosiela Pán Boh? Je to skutočná časť Pánovho kríža v duchovnom zmysle, ktorá ti tiež prinesie toľko úžitku, ak ho znášaš trpezlivo, ako Kristus Pán trpezlivo dvíhal svoj kríž. Ježiš Kristus svoje ukrižovanie na kríži nazval vyzdvihnutím, hovoriac: „…musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka,…“ A on sa vyzdvihol na nebi i na zemi najviac tým, že svoje utrpenie a smrť trpezlivo znášal pre svoju lásku k svojmu nebeskému Otcovi a pre spásu ľudí. Aj ty, kresťan, budeš vyzdvihnutý až do neba, ak svoj kríž ponesieš tak, ako Spasiteľ dvíhal svoj kríž. Niektorí ľudia znášajú svoje ťažkosti ako lotor po ľavici, netrpezlivo a s nárekom, iní ako lotor po pravici, s trpezlivosťou a s priznaním, že si to skutočne zaslúžili. Ježiš nedvíhal svoj kríž iba s trpezlivosťou, ale tiež, ako káže sv. apoštol Pavol, s radosťou a nevinne. Ako ty, kresťan, dvíhaš svoj kríž, znášaš svoje ťažkosti a horkosť. Dobre si to rozmysli, lebo od toho záleží, či budeš vyzdvihnutý do neba, či vyhodený do vonkajšej tmy, kde bude plač a škrípanie zubov.

2. Ježiš Kristus je kráľom našich duší, preto má prostredníctvom svojho kríža nám vládnuť, v nás vládnuť. Použil toto tajomné drevo, aby zvíťazil nad smrťou a peklom, a aby nás oslobodil od hriechu. Pýtajme sa, či sme v nás zasadili toto drevo kríža? Či ono rastie v našom srdci? Či prináša plody života a potláča v nás zlé túžby? Ako dlho ovládajú naše srdce pýcha, zlosť, hnev, závisť, tak dlho v nás nie je duch ukrižovaného Krista. Oprávnene sa chválime krížom, ako znamením spásy. No môžeme uprieť svoje oči na ten kríž a necítiť pri tom žiaľ, keď si pripomenieme naše myšlienky, slová a skutky? Ježiš Kristus sľúbil, že všetkých pritiahne k sebe, až bude vyvýšený na kríž. Odkiaľ pochádza, že pri nezvyčajnosti jeho lásky sme necitliví? Prosme ho, aby nám vyplnil svoj sľub, aby nám udelil pokoru, lásku a trpezlivosť, ktorú svojím krížom tak výrečne ohlasuje celému svetu. Vtedy si budeme užívať šťastie, ktoré on sám prisľúbil všetkým tým, ktorí vezmú na seba svoj kríž a budú ho nasledovať. Amen.

Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 323-329, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.