GRÉCKOKATOLÍCKA   CIRKEV  ZALUŽICE

Kvetná nedeľa

Na druhý deň sa veľký zástup, ktorý prišiel na sviatok, dopočul, že Ježiš prichádza do Jeruzalema. Nabrali palmových ratolestí, vyšli mu v ústrety a volali: „Sláva Bohu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!“

 

Človek ľahko podľahne nadšeniu davu. Môžeme to celkom jasne spozorovať v rôznych revolučných hnutiach, alebo pri nástupe totalitných režimov. Ak človek podľahne presvedčeniu, že to či ono naplní jeho túžby a predstavy – aj keď ide o záležitosti, ktoré nie sú celkom správne – s nadšením sa k tomu pridáva. Ale keď sa jeho predstavy časom nenapĺňajú, nadšenie sa premieňa na odpor a nenávisť.  Jeruzalemčania oslavovali Krista ako očakávaného kráľa, ktorý sa ujme vlády a povznesie Izrael. Nepochopili jeho poslanie. Keď pochopili, že Kristus neprišiel naplniť ich nádeje, ich postoj sa zásadne zmenil. My si však hovoríme, že podobnej chyby sa nemôžeme dopustiť. Veď my poznáme pravé poslanie Božieho Syna. A predsa mnohokrát sa dávame strhnúť nadšením davu. Mnohokrát môžeme zaregistrovať, ako sa nadšenie kresťana mení na odpor. Pozrime sa na niektoré postoje k otázke interrupcií, eutanázie, k trestu smrti, alebo k vyjadrovaniu sa Cirkvi k politike… Za každou záležitosťou nájdeme mnohých kresťanov, ktorých sa „hosana“ zmenilo na „ukrižuj“. Kresťan však nemá podľahnúť davovým šialenstvám a výstrelkom konzumnej spoločnosti. Pozná pravdu a má sa jej držať, hoci neraz vedie na Golgotu.
V knihe Strom života od Louisa de Wohla sa uvádza táto epizóda: Keď vypukla vojna medzi dvoma kandidátmi o cisársky trón Rímskej ríše, Konštancius, otec cisára Konštantína Veľkého, veliteľ rímskych severných vojsk v Trevíri, na hranici medzi Galiou a Germaniou, skôr ako by zaujal stanovisko, chcel sa presvedčiť o spoľahlivosti dôstojníkov a legionárov. Dal ich nastúpiť a zavelil: „Kto je kresťan, nech predstúpi!“ Vtedy vystúpila z radu pozoruhodná časť legionárov, ale i mnoho dôstojníkov. Bol to prejav veľkej odvahy, lebo všetci mali ešte v pamäti jedno z najkrvavejších prenasledovaní kresťanov – za cisára Diokleciána. Po chvíli Konštancius znova zavelil: „Kto je kresťan, nech predstúpi!“ A opäť niektorí urobili krok vpred. V tábore zavládlo hrobové ticho a nik sa ani nepohol. Všetci s napätím čakali, čo prísny, ale spravodlivý veliteľ urobí. Po dlhšej prestávke Konštancius vytiahol papyrus so zoznamom kresťanov a začal čítať mená dôstojníkov, počnúc najvyššou šaržou: „Quintus Fabius, ty si kresťan a nemal si odvahu priznať sa. Si degradovaný! Ty budeš schopný zradiť Rím, lebo si bol schopný zradiť svojho Boha. Július Naso, ty budeš raz schopný zradiť Rím, ako si schopný zradiť svojho Boha. Si degradovaný! Marcus Fulvius, ty si schopný zradiť Rím, ako si zradil svojho Boha. Si degradovaný!“ A tak Konštancius postupne vylúčil z armády všetkých dezertérov viery medzi dôstojníkmi a vyhlásil, že dôveruje kresťanským dôstojníkom a vojakom, lebo vedeli byť za každú cenu verní svojmu presvedčeniu. Uvedomil si, že kresťanstvo je novým významným faktorom, s ktorým treba počítať, o ktorý sa treba oprieť, na ktorom možno stavať. S takto zjednoteným a vnútorne solidárnym vojskom mohol jeho syn Konštantín podniknúť cestu do Talianska a vybojovať si cisársku korunu. Pred rozhodujúcou bitkou na milvijskom moste videl podľa legendy kríž a počul hlas: V tomto znaku zvíťazíš! A zvíťazil. Pod týmto znakom. Tak sa začala nová, kresťanská éra Ríma, Európy a sveta.

Spracoval : o. Vlastimil

(HLINKA, A.: Ozvena Slova 4. Bratislava : Vydavateľstvo Alfa, 1993, s. 13.)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *