GRÉCKOKATOLÍCKA   CIRKEV  ZALUŽICE

Fatimské výzvy

Séria prednášok „Fatimské výzvy“,  pri príležitosti 100 – ho výročia zjavenia sa Panny Márie vo Fatime.

Bratia a sestry   – chcem , akoby  znova povedala sestra Lucia teraz znovu prechádzať posolstvá, ktoré dobrý Boh skrze svoju Najsvätejšiu Matku zveril pokorným pastierom, aby obnovil aj v dnešnej dobe, svoje večné výzvy. V každom prípade sme všetci pútnikmi pokoja: všetci túžime po pokojných dňoch, po pokojnom živote, a usilujeme o ne. Nedosiahneme však tento pokoj, ak neprijmeme Boží zákon ako normu a návod pre naše kroky ? Nuž cele Fatimské posolstvo je pripomenutím tohto Božieho zákona. Preto ho budeme sledovať krok po kroku a ono nám ukáže cestu, po ktorej máme kráčať.

Obsah Fatimského posolstva

Fatimské posolstvo, ktoré Boh adresoval ľuďom na začiatku 20. storočia, zhrnula s. Lucia vo svojej knihe Výzvy Fatimského posolstva do 20-ich bodov.

Sú to:

  1. v Výzva k viere v Boha,
  2. v Výzva ku klaňaniu,
  3. v Výzva k nádeji,
  4. v Výzva k láske k Bohu,
  5. v Výzva k odpusteniu,
  6. v Výzva k modlitbe,
  7. v Výzva k obete,
  8. v Výzva k účasti na Eucharistii,
  9. v Výzva k dôvernému vzťahu s Najsvätejšou Trojicou,
  10. v Výzva ku každodennej modlitbe ruženca,
  11. v Výzva k úcte k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie,
  1. v Výzva k uvažovaniu o večnom živote,
  2. v Výzva k apoštolátu,
  3. v Výzva k vytrvalosti v dobrom,
  4. v Výzva prestať urážať Boha,
  5. v Výzva k posväcovaniu rodiny,
  6. v Výzva k dokonalosti kresťanského života,
  7. v Výzva k životu úplného zasvätenia Bohu,
  8. v Výzva k svätosti
  9. v A výzva, aby sme pokračovali na ceste do neba.

Mnohí súčasní veriaci, žiaľ, Fatimské posolstvo buď vôbec nepoznajú, alebo ho príliš zjednodušujú na výzvu k pokániu a k modlitbe svätého ruženca. Určite stojí za zmienku uviesť, že Matka Božia slovo pokánie vo Fatime ani jediný raz nepoužila, hoci jej posledné slová, ktoré povedala 13. októbra 1917 „Ľudia nech sa polepšia a vyprosujú odpustenie pre hriešnikov. Nech viac neurážajú Pána, ktorý je už dosť urážaný !“ – bezpochyby sú výzvou k pokániu.

Milosrdní Boh to začal už v roku 1916 ..hovorí sestra Lucia –  „v tieni skaly, ktoré dali meno «Loca», uvideli mladíka, akoby zo svetla, ktorý sa k nim približoval a ktorý im, povedal: Nebojte sa ! Som anjel pokoja. Modlite sa so mnou „. Kľakol si, sklonil čelo až k zemi a trikrát opakoval nasledovné slová: „Ó môj Bože, ja verím, klaniam sa, dúfam a milujem ťa. Prosím o odpustenie pre tých, ktorí neveria, neklaňajú sa, nedúfajú a nemilujú ťa „. Hneď nato vstal a zakončil slovami: „Modlite sa takto; Srdce Ježišovo a srdce Márie sú pozorné na hlas vašich prosieb „.

Prvú výzvu, s ktorou sa Boh na nás obracia prostredníctvom svojho posla, je výzva k viere: Môj Bože, verím Ti!

Viera je základom celého duchovného života. Vierou veríme v Božiu existenciu, v jeho moc, v jeho múdrosť, v jeho milosrdenstvo, v jeho vykupiteľské dielo, v jeho odpustenia a v jeho lásku, ako Otca. Výzvu k viere v Boha môžeme považovať za základ Fatimského posolstva. Táto výzva má dva základné aspekty: viera v Boha a vierohodnosť fatimských zjavení. Výslovne je táto výzva vyjadrená a sformulovaná v prvej časti modlitby, ktorú anjel naučil fatimské deti: Ó, môj Bože, verím v Teba,..

Je zaujímavé, že Boh sa na Fatimské deti obrátil skôr. Modlitbu sa deti pred prvým zjavením Panny Márie viac ako rok denne modlili. Niekedy ju opakovali aj niekoľko sto krát za deň. Ich viera v Boha sa ňou budovala a upevňovala. Táto modlitba ich formovala a pripravovala na stretnutie s Pannou Máriou a na prijatie Božieho posolstva. Vo Fatime však nešlo len o vieru vizionárov, ale o niečo podstatnejšie a dôležitejšie. Keď Boh adresoval veriacim ľuďom na začiatku 20-teho storočia naliehavú výzvu, aby si zachovali vieru v Neho, nešlo tu o nejakú teoretickú otázku, ale o bytostné otázky: Čo má prednosť ?  Viera v Boha alebo viera v človeka a jeho rozum? Bude viera veriacich v Boha taká živá, že obstojí v ťažkých skúškach, ktoré mali prísť na svet?

Na začiatku 20-teho storočia sa väčšina európskeho obyvateľstva aspoň formálne hlásila ku kresťanstvu. Prečo teda prišla táto výzva k viere v Boha? – Pretože viera v Boha bola najviac ohrozovaná. Väčšina veriacich si asi ani neuvedomila, že vyprázdnili obsah viery v Boha, alebo presnejšie povedané nahradili vieru v Boha, vierou v človeka, v ľudský rozum. Zatiaľ čo Východnú Európu nivočil bojový ateizmus, Západnú Európu poznačila ideológia národného socializmu, agnosticizmu, nihilizmu a mravného relativizmu, ktoré sa tiež stavali proti viere v Boha. Ak sa mohli tieto ideológie tak rýchlo rozšíriť znamená to, že viera veriacich bola slabá a potrebovala posilu. A práve toto posilnenie viery nám Boh ponúkol skrze zjavenia Matky Božej vo Fatime.

Obdobie veľkých vedeckých objavov a začínajúceho sa technického pokroku z konca 19-teho a začiatku 20-teho storočia priviedlo viacerých intelektuálov najskôr k pokušeniu začať preceňovať rozum a stavať ho proti viere v Boha, ako keby si navzájom protirečili, odporovali. Počiatočné preceňovanie ľudského rozumu viedlo v prvej polovici 20-teho storočia k tomu, že sa začala spochybňovať schopnosť človeka poznať svet, nedôvera v jeho poznávacie schopnosti, k agnosticizmu. Nepochopenie Eisteinovej teórie relativity viedlo ku vzniku mravného relativizmu. Freudova psychoanalýza zasa viedla k absolutizácii ľudskej sexuality a zaznávaniu svedomia, ako náboženskej ilúzie. Podľa iných treba hľadať príčinu masovej straty viery v Boha v údajnom mlčaní Boha ku kataklizme dvoch svetových vojen, ktoré tak bolestne doľahli na celý svet, ale najmä na Európu v dvadsiatom storočí. Tu si aj veriaci ľudia často kládli otázku: Ako to Boh, ak je Láska, mohol dopustiť? Človek, ktorý odmietol Boha a začal sa spoliehať na seba, ktorý vložil svoju nádej do vedeckého a technického pokroku, bol síce schopný vytvoriť úžasné technické diela, ale nedokázal zabrániť ich zneužitiu na rozpútanie vojen. A po svojom morálnom zlyhaní začal obviňovať Boha a robiť ho zodpovedným za vlastné hriechy. Človek vymýšľal a vyrábal zbrane, človek chcel iného ovládať, šíril triednu nenávisť, alebo národnú neznášanlivosť, ale súčasne robil Boha zodpovedným za dôsledky všetkých svojich neúspechov, zlyhaní a hriechov. Ak strata viery v Boha a spoliehanie sa len na seba priviedli ľudstvo v minulom storočí k rozpútaniu dvoch svetových vojen, celého radu lokálnych vojen, nepokojov, revolúcií a prenasledovaniu Cirkvi je otázne, čo všetko ešte môže táto strata spôsobiť zajtra.

My veriaci kresťania, teológovia, kňazi, chceme často riešiť túto krízu viery hľadaním rozumových argumentov, vypracovávaním zložitých pastoračných stratégií, atď. Matka Božia nás však vo Fatime pozýva k celkom jednoduchej ceste zasvätenia sa jej Nepoškvrnenému Srdcu, slávenia Prvých sobôt, modlitby ruženca, prinášania dobrovoľných obetí,… Veď výzva k viere v Boha je nielen prvou výzvou z Fatimy, ale tiež prvou výzvou samotného Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, ktorý začal svoje ohlasovanie evanjelia práve touto výzvou: Kajajte sa a verte evanjeliu (Mk 1, 15) , lebo Božia výzva cez Máriu je po pohľade na tento svet, aktuálna aj dnes !

Viera je základom vzťahu človeka k Bohu. Bez viery v Boha hrozí človeku nielen vojna, nenávisť, kultúra smrti, ale úplné sebazničenie, strata zmyslu života a vôbec ľudskej existencie. Ak sa Európa, ktorá bola kedysi kresťanská, dnes nachádza v kríze, je tomu tak práve preto, že mnohí pokrstení neboli pozorní na hlas tejto výzvy a vieru v Boha nahradili vierou v človeka.

Nikdy v dejinách ľudstva nechýbali ľudia, ktorí Boha popierali a ktorí sa vysmievali tým, čo v neho verili. V dejinách sa tiež stretávame aj s násilím motivovaným odlišným chápaním Boha. Ale až v 20-tom storočí sa stretávame s masovým odbojom voči Bohu a vnucovaním ateizmu, s bojovým ateizmom. Dvadsiate storočie, na ktorého začiatku Boh adresoval ľudstvu posolstvo skrze Pannu Máriu vo Fatime, by sme mohli označiť aj storočím masového boja proti Bohu a proti tým, ktorí v neho verili. A tento boj pokračuje aj teraz v tejto chvíli!

Ale viera nespočíva iba v tom, že veríme v Božiu existenciu, nespočíva v tom, že ja sa každý deň pomodlím „Vyznanie viery“ … Jeho moc a jeho múdrosť; má mnohé ďalšie oblasti, v ktorých sa rozprestiera a ku ktorým má dospieť naše plné priľnutie. Božie slovo obsiahnuté v Svätom Písme je Božím zjavením, ktoré nemôžeme popierať, pretože – ako vyhlasuje Ježiš Kristus vo svojom evanjeliu – „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba; to Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Keď neveríte, aspoň pre tie skutky verte „(Jn 14,10-11). Vidíme, že Ježiš Kristus obracia našu pozornosť na svoje skutky, pretože skutky sú pravým svedectvom viery o tom, čo v každom z nás je.

Boh nás teda stvoril a vyvolil na to, aby sme boli chválou jeho večnej slávy. Byť chválou jeho slávy: to je najvyšší cieľ, k akému nás Boh mohol určiť! Znamená to mať v sebe Božiu slávu, s ktorou ho môžeme chváliť; znamená to mať Božiu česť, s ktorou ho môžeme zväčšovať; znamená to byť oblečený Kristovou dôstojnosťou, s ktorou ho môžeme oslavovať, prispievať k tomu, aby táto dôstojnosť rástla v údoch jeho mystického Tela, aby sa jej každý z nás stával viac hodným. Preto je potrebné úplné darovanie sa Pánovi v živote viery, nádeje a lásky. Mária nás vyzýva : UVERME BOHU , aby sme mohli veriť v Neho cez svoje skutky viery.

 I. Fatimská sobota , Michalovce , 07.01.2017 spracoval a pripravil o. ThDr. Vlastimil Bajužik, PhD.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.