„Pane, žena, ktorá padla do mnohých hriechov, dotýka sa tvojho Božstva. Prijíma úlohu myronosičky, s plačom ti prináša myro ešte pred pohrebom a volá: Beda mi, lebo noc mi zrodila blud nezdržanlivosti, temnú a bezmesačnú príležitosť k hriechu. Prijmi potoky mojich sĺz, ty, ktorý privádzaš oblakmi vodu do mora, prikloň sa k môjmu úprimnému vzdychaniu, ty, ktorý skláňaš nebesia, svojím nevysloviteľným ponížením, aby som obozkávala tvoje prečisté nohy a znovu ich utrela vlasmi svojej hlavy, ktorými sa v raji Eva v strachu zakryla, keď si sa ohlásil svojimi krokmi. Množstvo mojich hriechov a priepasti tvojich zámerov kto preskúma, Spasiteľu mojej duše? Neprehliadni mňa, tvoju služobnicu lebo v tebe je nevysloviteľné milosrdenstvo.“ Túto nádhernú stichiru monachyne Kasiany spievame v stredu. Človekovi nepadne veľa sĺz nad svojimi hriechmi, avšak Božie milosrdenstvo naňho padá – nie len ako rosa, ale valí sa tak, že by to naplnilo aj more. To sa prejavuje v Božej pokore – poníženosti –, ktorá sa stáva hmatateľnou v Kristovej obete: ten istý mocný Boh, ktorý skláňa nebesia, sa teraz skláňa k plačúcemu, skľúčenému a zlomenému hriešnikovi: Neplač, som tu, všetko je v poriadku, milujem ťa! A predsa, človek nedokáže dať nič iné, len slzy, a vo svojej núdzi ich utiera z najsvätejších Kristových nôh tými vlasmi, ktorými kedysi skrýval svoju nahotu – svoj vlastný hriech. Hriech nie je právny priestupok, ale bezmesačná tma. Úplná temnota, ktorá naberá existenciálne rozmery.
Na Svätú a Veľkú Stredu si pripomíname hriešnu ženu, ktorá pomazala Kristove nohy drahým, vonným olejom. Vidíme Judáša – ten už v mysli rozmýšľal nad zradou –, vidíme pohoršeného farizeja Šimona a v ňom objavujeme veru aj sami seba. Kristus však prichádza ako Svetlo do tejto bezmesačnej tmy a tým, že o skutku hriešnej ženy hovorí: „Urobila mi dobrý skutok“ a že „odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje“, prakticky odpovedá na otázku utorka. Dobré skutky nie sú len zásobou, aby nám vystačili na druhý svet. Dobré skutky sú opakom hriechu, ktoré obrátený človek koná, keď robí pokánie. Kde nie sú hriechy, tam sú dobré skutky. Preto Kristus hovorí, že sa tej žene odpustili mnohé hriechy. Tradične sa v stredu večer vysluhuje Svätá Tajna pomazania chorých – olejopomazanie –, a to nie náhodou. To, čo urobila hriešna žena Kristovi, teraz dostávame naspäť. Sám Kristus je ten, kto pomazáva človeka olejom svojho milosrdenstva. Bezmesačná tma vyčerpáva telo i dušu, preto od Krista, Darcu svetla, dostávame liek na naše bolesti a hriechy. Hriešna žena vopred pomazala Krista na jeho pohreb. Aj my sme v stredu večer pomazaní na pohreb našej duše, aby sme účasťou na Kristovej smrti – tým, že zomrieme hriechu – spolu s ním boli aj vzkriesení a boli povolaní k novému Životu. Na vyjadrenie tohto sa pri službe svätého olejopomazania vyvinula jedna pekná tradícia. Na stolíku, kde je posvätený olej siedmimi kňazmi, je aj miska s pšeničnou múkou, v ktorej je zapichnutých sedem sviec. Každý́ kňaz pri čítaní evanjelia, ktoré nasleduje, zapáli jednu sviečku. Svetlo sviec, ale aj pšeničná múka sú jasným odkazom na Krista: pšeničné zrno musí odumrieť v zemi, aby prinieslo bohatú úrodu. Táto múka sa potom rozdáva veriacim a pečie sa z nej paschálny chlieb.