A Ježiš im znova hovoril v podobenstvách: Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu…
Dostať pozvanie to je milá a čestná vec, zvlášť pozvanie na hostinu. Hostina, spoločný stôl, je znakom blízkych, osobných kontaktov. Uvedomujeme si naplno, že táto príjemnosť a táto pocta postretla každého z nás?
Sám Boh nás pozýva k blízkemu, srdečnému, dôvernému spolužitiu s ním; takéto spolužitie je započatím nebeského kráľovstva. Boh nás chce usadiť pri svojom stole ako dôverníkov svojich tajomstiev, svojich spasiteľných plánov a zámerov; chce nás mať pri sebe ako svoje príručné nástroje, ktoré by mohol použiť pri svojom konaní.
O našich blízkych, srdečných vzťahoch s Bohom, a teda o tom, že sme prijali jeho pozvanie, možno s istotou hovoriť, ak sa oddávame Bohu vo väčšej miere, než sa to zmestí do hraníc prísnej povinnosti. Každodenná modlitba, nedeľná sv. omša a ročná spoveď – nesvedčia o blízkosti. To je sotva toľko, aby sme neboli vyhodení von do tmy. Nepochybne prijali pozvanie prítomní tu na častej sv. omši, tí, čo často pristupujú k sv. prijímaniu, čo sa zaujímajú o záležitosti Cirkvi, vykonávajú charitatívne či apoštolské úlohy.
Samozrejme, spoločná účasť na hostine s Bohom nemá byť len nejakou formalitou, ktorú treba splniť. Ak hneď, ako odídeme od modlitby, upadáme do nevážneho rozčúlenia a netrpezlivosti, ak strácame náladu, lebo nebo je zamračené, ak zabúdame na urobené predsavzatia – vyzerá to tak, ako keby sme sa vzdialili od stola na hostine.
A tento stôl, zvlášť Eucharistie, má nám zistiť silu pre účinné budovanie kráľovstva aj na týchto „križovatkách“, uprostred tých, ktorí neprijímajú pozvanie.
Zdroj : Internet